Význam života. Áno zase :)

Je ako Columbova žena. Všetci o ňom hovoria a nikto ho nepozná. Napriek tomu stále niečo robíme, sme v pohybe. Nesedíme so založenými rukami a nečakáme na smrť. Sami nevieme prečo. Plníme význam života. Každý z nás z tých miliárd. A prečo v tom neprestať? Nech práve fliaskame naše decko, maľujeme obraz, vymysleli sme nový pohon, alebo sme sa okydali hamburgerom.. Prečo vlastne neprestať? Pretože touto našou malou a krátkou existenciou pomôžeme sformovať svoje okolie a priestor v ktorom žijeme. Možno ho formuje v jednu veľkú rakovinu, možno sme len hniloba a možno jedna vzácna esencia v strede vesmíru. Nevieme to. Avšak niečo sa okolo nás deje. Dávame čas a priestor do pohybu. Ak už aj neveríme v iné svety, alebo ten nadpozemský, tak môžeme po sebe zanechať niečo pre naše deti, príbuzných, známych. Zanechať po sebe niečo viac ako len uhlíkovú stopu. Možno sa stať nesmrteľným v našich vykonaných činoch. A že načo je tá naša existencia dobré? Presne na to, na čo je dobá tá jediná konkrétna pečeňová bunka. Ako jednotlivec nepodstatná. Avšak ako súčasť väčšieho celku nepostrádateľná. Pretože keby si všetky pečeňové bunky povedali, že sú nepotrebné a umreli by, umrel by aj väčší celok, ktorého sú súčasťou. A my ani netušíme čoho veľkého súčasťou sme. Možno máme obrovskú zodpovednosť. Sme súčasťou mechanizmu, ktorý sa bez nás nezaobíde. Možno si dávame všetci navzájom život. Sme si každá tá civilizácia, vesmír, organizmus Bohom vzájomne.

Aj keď vôbec netušíme, či nejaký Boh existuje. Možno sme tak nepodstatní, že je zbytočné nejakého pre nás vymyslieť. Ak neexistuje Boh pre naše pečeňové bunky, tak ani pre nás. My sme tiež len nejakou pečeňovou bunkou. Uvedomujeme si akurát, že sme v nejakej dutine tak, ako pečeň. Avšak samotná pečeň vôbec netuší, že máme ministra zdravotníctva a že rezeň je najlepší so zemiakovou kašou. Teoreticky sme pre pečeňovú bunku Bohom vlastne my. Rozhodujeme o jej živote pomerom alkoholu oproti vitamínom. Ale to je Bohom potom aj Vaša svokra, či ten naštvaný školník. Tak ako o našom svete netuší nič pečeňová bunka, tak ani my netušíme, čoho súčasťou sme. Kto áno, prosíme sa prihlásiť u riaditeľa zemegule. Sme možno plesňou na nejakej týždňovej paradajke, na nejakom smetisku. Má zhnitá paradajka svojho Boha?

Aj ten, kto nemá svojho Boha cíti to poslanie. Že nemôžeme žiť večne, ale máme potrebu vykonať niečo, čo bude. To je tá hybná sila, ktorá vytvorila a tvorí tento celý svet okolo nás. Možno sme zneužití, použití a možno zneužívame iných a používame. Ale niečo po nás predsa len ostáva. Kým to všetko samozrejme nevygumuje nejaký zablúdený meteorit. Aj to nám už napadlo. Robíme všetko preto, aby sme osídlili inú planétu. Potom inú sústavu. Život je v nás hlboko zakorenený. Asi na ňom niečo bude. Na každom. Bude sa nám ľahšie umierať, keď budeme mať pocit, že mal význam. Aj keď ho nebudeme do poslednej sekundy poznať. Starým ľuďom sa umiera ľahšie, keď okolo seba vidia veľkú rodinu. V tvárach svojich detí vidia seba. koľkokrát sme už počuli, že sme celá mama, tata. Na smrteľnej posteli tak majú pocit, že aj keď umrú, tak budú žiť ďalej..

TIEŽ SI PREČÍTAJ:  Kým uveríme v Boha, uverme najprv v seba

Miesto detí to môže byť vynález, kniha, obraz. Čokoľvek, čo by znamenalo pre spoločnosť malý stupienok smerom nahor. Mnohí budú namietať, že náš život tu dole je nepodstatný a že naša existencia dostane význam až po smrti. Keď sa spojíme s Bohom, svetlom, nebom. Áno, možné to je. A dokonca aj všetci presne vieme, ako to „tam“ bude po smrti vyzerať. Presne tak, ako to „tam“ vyzeralo, kým sme sa narodili. Smrť nám nebude zrejme vadiť rovnako tak, ako nám vtedy nevadilo, že sme sa ešte nenarodili. Boli sme len myšlienkou našich rodičov. A potom sa staneme na nejakú dobu spomienkou. Smrť nám teda vadiť nebude. Nebude to bolieť a ani to nebude robiť dobre. Nebude to robiť vôbec nič. A skončíme tam všetci do jedného bez rozdielu. Učiteľky, šoféri, masoví vrahovia, deti, vynálezcovia.. A umrieme celý. Aj náš mozog a čokoľvek, čo nás robí teraz osobnosťami. Ďalej to s nami nepôjde. Ďalej pôjde možno niečo iné s iným účelom a významom. Preto nastáva otázka: Prečo nedať našej existencii význam aj tu a práve teraz? A aj potom, keď svoj význam mala zrejme aj predtým..

Tak si to tu užime. Sme tu zrejme prvý aj posledný krát. Nevrieskajme hneď po ránu, neponáhľajme sa, vychutnajme si aj bežný chlieb s maslom. Zmoknite trebárs do nitky, zastavme autom pri ceste a ľahnime si do poľa. Robme čokoľvek, čo nám dáva zmysel. Aj práve v tú jednu konkrétnu sekundu. Čo ak aj naša existencia trvá len sekundu? A nepovažujete ju za bežnú a zbytočnú. Život nie je za trest, ale je darom. Všetci mŕtvi závidia chromým, alebo niekomu, čo nemá poplatené všetky účty. Naozaj nemôžeme žiť večne. Ale môžeme vytvoriť niečo, čo bude. Dni sa netrávia, ale užívajú. Nie sú naším jedom, ale ďalším skvelým jedlom. To, ktoré nám je (ak máme šťastie) doručené každý jeden deň pred naše dvere. Stačí vyjsť von a nabrať si koľko chceme. UMRIEME NA 100%. ŽIME NA 100%.