Sťažnosť na život

Mnohí sme v latentnej depke. Z ľudí, a z toho ako to tu funguje/nefunguje. Oddýchneme si a potom sa vrátime do toho nelogického bordelu, ktorá nás vyšťavuje. To prostredie ktoré by nás malo motivovať a inšpirovať, z nás vysáva energiu a uzemňuje. Respektíve dostáva nás spoľahlivo až pod zem. Závisíme od rozhodnutí iných ľudí, ktorí samozrejme čakajú, aby na nás uplatnili ďalšie a ďalšie Murphyho zákony.

Možno sme emočne nestabilní, alebo nároční. Alebo len sedíme na príliš mnohých stoličkách a taktiež  v nesprávnej spoločnosti. Mnohí si to nechceme priznať, ale nemáme radi ľudí a nikdy ich radi ani mať nebudeme. Robia všetko pre to, aby nám to uľahčili. Chcú poradiť ako sa zdravo stravovať a potom sa zničia ďalšou diétou. Chcú pomôcť s nešťastnou láskou, alebo toxickými rodinnými vzťahmi a keď im povieme svoj názor či dáme radu, ponúkneme riešenie, tak nás vysmejú. Prípadne vynadajú, urobia ten problém z nás a vrhnú sa znova po ďalšiu facku od manžela, alebo ponižovanie od rodiny. Sami nás tlačia do toho, aby nám nikoho nemuselo byť ľúto a aby sme s nikým nesúcitili. Ak by sme vynašli liek na rakovinu, hodili by sme ho asi do koša.

Za mnoho vecí si môžeme samozrejme sami. Taký je život. Nie žeby sme boli schizofrenici a robili niečo, čo nám ubližuje. Ale máme zodpovednosť za dieťa, záleží nám na partnerovi.. Len nejako sa v tomto Božom pláne nenachádzame aj my. Z celého života máme akurát tak pocit, že takto premotávame na starobou. Bývame veľmi netrpezliví. Zrejme preto, lebo vidíme a vieme, že sa dajú veci robiť ináč. Efektívnejšie, s pocitom radosti a nie trápenia. Nie sme nešťastní a nie sme ani šťastní. Mnohokrát jednoducho necítime nič. A to je ten problém. Pretože najhoršia emócia je – žiadna emócia.

Sme neuveriteľne unudení. Zdá sa, že každý deň je iný, situácia strieda situáciu, vnemy prichádzajú a odchádzajú. Na konci dňa si však uvedomíme, že aj tento deň bol ten istý. Rovnaký, ako tie predošlé. Potom v pohári vína hľadáme tie stratené roky života. Pozeráme na dno a nie a nie ich nájsť ani po ďalšom vypitom pohári. Žiadne poskočenie srdca. To vnímanie sveta tak, ako ho vnímajú deti. Že sa dokážu rozplakať z toho, ako stretnú Mickeyho v Disneylande. My sa dokážeme tiež rozplakať. Ale v kancelárii a z iných dôvodov.. Mnohí po honobení bohatstva prídu na to, že nepotrebujú k životu nič viac, ako chatku v lese s pár eurami k životu. Tú, ktorú si mohli dovoliť už pred mnohými rokmi. S pocitom, že sme tu nejaké roky pôsobili, že nikto bez nás predsa neumrie. Žiť z mála, potrebovať menej. Zrazu cítime, že to mesto do ktorého sme sa tak tešili presťahovať a pôsobiť, na nás pôsobí deštruktívne. Aj keď by sme v tej prírode nemali čo jesť, trpeli by sme menej. Respektíve sme plynule prešli k pocitu, že radšej trpieť fyzicky, ako psychicky. Držať sa pri zemi, aby sme zase nevzlietli príliš vysoko a znova sa pri ďalšom páde už nedolámali. Byť v stave, kedy si budeme vážiť aj kôrku. Cítime, že sme na míle uletení od pôvodného zámeru nášho zrodenia. Ako keby nás vystrelilo z maternice čo najďalej od toho, čo chceme. A my celý život nerobíme nič iné, len sa vraciame tam, kde sme mali ostať životom vypľutí. Dopichaní a doškrabaní nadávajúc, že prečo sme odleteli až tak ďaleko. A čím neskôr si to uvedomíme, tým je menšia šanca že sa stihneme za tohto života do toho bodu aj vrátiť. Najdepresívnejšie je to uvedomenie, že už nestihneme. Mnohokrát príde na hojdacom kresle s ďalším dôchodkom v ruke.

Zabíja nás rutina a stereotyp. Zo všetkého sa neskôr stáva stereotyp. Ten je zabijakom všetkého pekného a príjemného. Nepotrebujeme denne zmenu, to nie. Len asi potrebujeme cítiť nejaký progres. Že je dnes niečoho viac a niečo je ďalej, ako bolo včera. Mnohokrát ani nemôžeme povedať, žeby nám bolo naozaj zle nedobre. A práve ten prílišný pocit spokojnosti a šťastia nás zabíja. Akoby nám hovoril: Máš možnosti a ty neschopák stojíš na mieste. Máš skvelú východiskovú pozíciu a tak to zahadzuješ, plytváš. Prestali sme sa snažiť žiť. Len akceptujeme a prečkávame. Ako potulný putujúci pod skalou, kým prestane pršať. A ono kým prestalo, my sme tam umreli. Postupne cítime, že potrebujeme menej. Cítime, že proste chceme potrebovať menej. Zdá sa nám, že potrebujeme zdrojov, ako malá továreň, alebo nejaká menšia nemocnica. Ich hromadenie a vyrábanie nás unavuje. Vždy unavovalo, len sme nevedeli pomenovať, čo je tým zdrojom únavy. Zrazu potrebujeme minimalizovať vnemy. Mať ich málo a kvalitných. Nie veľa a unavujúcich. A hlavne nemať vnemy, ktoré nám búšia do hlavy. Ale tie, ktoré okolo nás prirodzene koexistujú. Vnímame ich a nijakým spôsobom nás neotravujú, neuberajú o energiu. Niekde tam musí byť odpoveď. Nie v otvárajúcich a zatvárajúcich sa dverách. Nie v prichádzajúcich a odchádzajúcich emailoch. Nie v presúvaní stoviek predmetov doma hore dole. Je to ubíjajúce, že niečo má putovať sprava doľava a potom zľava doprava späť. Je to hypnotizujúce. Prirodzený sme je predsa ten, že niečo sa zrodí, ide dopredu a na konci umrie. Odovzdá jedno jediné posolstvo.

TIEŽ SI PREČÍTAJ:  Ako máme žiť?

Ani človek by nemal mať milión dôvodov, zmyslov existencie. Nie poprataný byt a nové auto nie je dôvod nášho zrodenia. Obilie, či zelenina tiež nevyrastú do večera a v noci nestiahnu listy a plody späť. Stále pokračujú jedným smerom. Naproti tomu žije v domácnosti miska, ktorá nežije vertikálne, ale horizontálne. Vyberieme ju, najeme sa z nej, umyjeme, odložíme späť. Na druhý deň ju znova vyberieme, najeme sa z nej, umyjeme ju, odložíme späť. A v živote sa cítime, že nie sme tá rastlina, ale práve tá miska.  Ak by sme sledovali tú rastlinu, napĺňa nás to pocitom spokojnosti, radosti. A keď sledujeme pohyb tej misky, tak je to nudné, deprimujúce. Ako rastie zelenina, strom, huby, na to nás neomrzí pozerať sa nikdy. Má to začiatok, má to koniec, má to jednoznačný význam a logiku. Ak by sme tú misku vybrali, najedli sa z nej, nechali ju tam a tú misku by zjedli napríklad chrobáky, tak by to nebolo také deprimujúce. Ako ju vrátiť späť do poličky a nachádzať ju tam znova a znova. Bola by pre nás unikátna a mala by hodnotu. A keď sa rozbije, tak to nie je pocit šťastia, ale depresie. Ako keby sme liečili alkoholizmus alkoholom. No len ako sa máme dopracovať k takému stavu? Rastu rastliny? Potrebujeme peniaze na bývanie. Máme zodpovednosť postarať sa o deti, rodičov. Čiže zotrvať v tom deštruktívnom procese. A čo ak nás zničí skôr, ako tieto ciele dosiahneme? Čo ak je cesta práve opačná? Najprv byť v pohode a žiť pre seba? A až potom všetko ostatné. Odpustia nám to všetci? Počkajú? Nebude všetko práve takto v tejto rovnováhe? Pretože keď sa porozhliadneme okolo seba, tak vidíme nerovnováhu snáď na všetkých frontoch.

V takom lese vedia všetci prirodzene, čo majú robiť. A robia to najefektívnejšie, ako to je len možné. Bez otázok a bez plaču, či búchania po stole. Prúser je, že my to vieme asi tiež. Len sme slabí, leniví, alebo bez energie splniť si naše sny, ciele. Toto uvedomenie nás deprimuje viac ako samotný stav. Nemať život a rozhodovanie vo vlastných rukách. A sme v začarovanom kruhu. Všetko je v tej nasej hlave. Nech sa opýtame kohokoľvek na čokoľvek, po odpovedi akoby sme sa nikdy nič nové nedozvedeli. Len si potvrdili to, čo sme už vedeli na začiatku. A potrebovali to počuť tisíci krát, aby sme to prijali. Alebo to radšej nechceme počuť vôbec. Akoby sme potrebovali nabrať odvahu to uchopiť.

Jednoduchí ľudia to majú najlepšie vymyslené Nechápme to zle. Stačí im chodiť do práce kvôli dovolenke v Bulharsku. Keď majú depresie alebo zlú náladu, kúpia si hodinky, alebo nejaké handry. A zlé pocity sú zažehnané. Chceli by sme byť všetci takto jednoduchí? Možno. Je tu však jedna múdrosť, ktorá tú spokojnosť vyvracia. Jedna múdra žena raz povedala: Ženy, ktoré nemali orgazmus mi vždy hovoria, že im nechýba. Ale ja, ktorá ho zažívam pravidelne tak viem, o čo prichádzajú. Dá sa odpozorovať, že tých ktorí sa vymykajú bežnému a primitívnemu životu, tu akoby systém nechcel. Snaží sa ich odpratať zo sveta samovraždami, depresiami. Ich zdravé vnímanie mu vadí. Sú to tí uvedomelí. Prípadne tí, ktorí nevidia hodnoty v materiálnom svete, alebo nemajú potrebu veriť v nejakého Boha.

Mnohokrát si predstavujeme mimozemskú loď, ktorá prelieta okolo Zeme a popri tom nás vysadila na našu planétu a ufrčala späť na tú svoju. Takto si často pripadáme aj my sami. Ako keby nás tu niekto zhodil. Necítime, že tu patríme. Respektíve na Zemi ako takej sa nám páči. Len sa nedokážeme zaradiť do tejto spoločnosti. Aj keby sme si našli podobne zameraných a zmýšľajúcich, stále sa človek potýka s tým nedokonalým svetom zákonov, zákazov a príkazov. Spoločnosť, ktorá ani napriek nim nedokáže fungovať na vysokej spoločenskej úrovni. Už len to, že musíme mať niečo zamknuté naznačuje, že tu nie je niečo v poriadku. Prečo si máme zamykať svoje osobné veci? Auto, dom? To čo má znamenať, že niekto nám to môže ukradnúť? Ako v takej spoločnosti môžeme vôbec pomýšľať na niečo sofistikovanejšie a cítiť sa tu dobre? Ako doma.. Od toho naozajstného života nás odvádzajú primitivizmy, ktoré si nezaslúžia ani len moment pozornosti. A ktoré si naopak vyžadujú a dostanú jej maximum. A my sa pritom cítime, ako keby nám niekto zakaždým pod rebro vnáral žeravý kutáč. Bránime sa, ale on tam aj tak celý vojde a zvnútra páli.

Ako z toho von? Túto otázku nezodpovieme. Pre nevedomosť odpovede vznikol predsa tento článok J