Kto je vlastne tým Bohom?

Je to podobná otázka, ako či bolo prvé vajce, alebo sliepka. Samozrejme je všeobecne prijaté, že Boh bol prvý a stvoril človeka. Avšak skúsme sa teraz zamyslieť, či človek nestvoril Boha. Pretože platí ten istý vzorec, ako pri určení kde presne sa nachádzame. Predstavme si, že človek zostrojí dokonalý stroj. S vlastnou inteligenciou, možno aj citmi. Bude sa chovať presne ako človek. Avšak pre tento stroj bude človek jeho Bohom, stvoriteľom. Jedného dňa celé ľudstvo kvôli nejakej chorobe vymrie. Ostanú len stroje, ktorých sa choroba nedotkla pretože nemali ľudské telá. Stroje však budú schopné zo zachovalých buniek stvoriť človeka nanovo. Pre takto stvoreného človeka bude Bohom a stvoriteľom predsa ten stroj. Možno sa táto udalosť odohrá niekoľkokrát po sebe. Posledná generácia strojov a ľudí položí pred seba na stôl históriu vzniku. Ako potom určia, kto je vlastne ultimatívnym Bohom, stvoriteľom? A prečo by táto teória nemohla platiť aj pre nás samotných? Nestvorili sme si Boha vlastne my sami? Našimi predstavami, myšlienkami? Že on je naozaj vo všetkých nás a je unikátny tak, ako sme my. Nie je boh len súborom tých najvznešenejších pozitívnych ľudských vlastností? A platí pritom teória horizontálnej rovnosti. Ak umrieme my ľudia, nebude predsa existovať na Boh. Ak aj existuje, tak to bude len neutrálna bytosť niekde v priestore. Máme takú silu? Máme. Sme každý jeden Bohom. Veď každý máme svojich unikátnych desať prikázaní. Čo desať.. Desiatky. Riadime sa nimi celý život. Svoj chrám si nosíme stále so sebou. Ten do ktorého sa chodíme spovedať, po radu, poplakať si, pofilozofovať, porozmýšľať. Je nám po celý čas k dispozícii. Naše svedomie.

Prečo by sme mali mať ako ľudské bytosti nad sebou niečo nadradené? Sme unikátni a originálni. My sami sme veľkým vesmírom. Žijú v nás miliardy baktérií, organizmov, myšlienok. Ak by sme zmenšili ponorku a vstrekli ju do našej žily, bol by to jeden fantastický svet, ktorý by sa nedal nikdy úplne celý prebádať. A čo potom s našimi myšlienkami, predstavami, fantáziami? To by bol iný výlet vidieť ich v hlave a pozorovať z okna vesmírnej lode. Sme jedným obrovským vesmírom a nie sme ničomu v nás samotných nadradení. Tak ako my sa môžeme rozhodnúť, že telo umrie, tak nás môže zabiť aj zlyhaná pečeň, alebo samovražedná myšlienka.

TIEŽ SI PREČÍTAJ:  Načo tu sme?

Tento vzorec platí na každej úrovni. Preto nemôže mať človek Boha, ktorý by nemohol umrieť kvôli jeho vlastnému rozhodnutiu. A preto sa nenachádzame na vertikálnej úrovni, ale na tej horizontálnej. Všetko a všetci sme si rovní. A vlastne každý sám pre seba Bohom. Ty, ty, aj ty si Bohom. Unikátny a originálny človek, ktorý má božskú moc o sebe rozhodovať. Čo urobíš s telom, s mysľou. Kam pôjdeš a kam nie. A takto by sme sa aj mali posudzovať. Sme po celý čas členovia náboženstva SPLN. Už od narodenia. Prečo máme potrebu z neho vystupovať a vstupovať do iných, ktoré nás automaticky zotročujú? Keďže neexistuje tak originálne náboženstvo, aby dokázalo pokryť tak originálny výtvor, akým je človek. Každé iné vám nastaví mantinely, povinnosti a miesto odpovedí nastolí ďalšie otázky.

Len v SPLNE dokážete žiť slobodne, v rovnováhe a s uspokojivými odpoveďami. V Boha a na iné stvorenia dokážeme veriť celý život. A v seba nedokážeme bez pochýb veriť ani jednu celú minútu. Chovajme sa k sebe tak, ako k tomu nášmu Bohu, nech to je už ktokoľvek. Nikto nám to predsa nezakazuje. Naopak.. Všetkým sme na tomto svete ukradnutí. To len nám sa celý čas zdá, že celá zemeguľa nemá na dennom program nič iné, len sledovať a hodnotiť našu existenciu. Toto nás znova privádza k ďalšej otázke života.