Detské lásky, bytofky, opásané košele a tak II.

Tie časy, kedy sa dôležitosť posudzovala podľa hrúbky bundy uviazanej okolo pása. Marek mal uviazanú okolo pásu košeľu a aj bundu s kapucňou. Tá s kapucňou sa rátala za dve. čiže mal uviazané tri bundy okolo pása a bol desne cool. Ešte mal na zápästí nejakú šnúrku. To keby nejakému dievčaťu akože chybla gumička do vlasov asi. No proste bol trocha viac pripravený ako my, čo sme riešili nový 2Unlimited song. Ešte nemal na to roky, ale vedeli sme že bude mať ako prvý ten seks.

Nás zatiaľ viac zaujímal nový diel A-team, a Knight Rider. Tie šli poobede. Airwolf šiel v pondelok večer a nie každému to dovolili pozerať. To bol v utorok hrdinom ten, kto nám ostatným dopovedal ten diel do konca. Lebo končil po deviatej,  a to mnohí z nás už museli spať. Len nie tí s rozvedenými rodičmi. Chodili sme ku Erikovi sa hrať na 3×86. Kto nepamätáte, to bola triosemšestka. proste so zvukovou kartou a grafikou, ktorá zvládala aj Dooma. IDKFA. Sme ešte  hrali tie opice, čo po sebe hádzali banány ponad mrakodrapy. Naša izba bola úkrytom. Pred babami. Oni vytrvalo čakali dole pred vchodom. hlavne po siedmej, keď sa začínalo stmievať. Vtedy bolo jasné, že tam sú už len tie vážne a odvážne. Ktorým o niečo ide. A my sme bojovali vtedy s pocitom ísť domov a uspokojiť rodičov, alebo ostať a uspokojiť dievčatá. A potom dostať doma vo dverách facana a spŕšku fest nezrozumiteľných slov. Asi niečo výchovné. Čím viac sme ten čas tam pred vchodom pri pouličnom osvetlení naťahovali, tým viac adrenalínu a endorfínov to do krvi vyplavovalo. Tvárili sme sa, že sme doma ešte určite nemali byť. Mira strápnil otec, ktorý ho volal cez okno cez celé sídlisko. Zoskočil z lavičky a naše šance poskočili. Aj keď neviem k čomu. Seks sme nešli mať, dokonca ani nejaké dotyky, nič. Panictvo copyright. Vtedy nám stačili pohľady. Keď sa Táňa usmiala. A keď sa Soňa smiala na našich vtipoch. Patril nám svet. Patrili sme do jedného sveta. Ktorý sa skončil hneď, ako sa začali kámoši zbierať domov. Odchod Romana znamenal potupu, odchod Martiny znamenal slušnosť. Sranda, že posledné dievčatá, ktoré ostávali v noci vonku, boli za akýchsi vyvrheľov. Nie za hrdinky. Asi iná doba no.

Naj bolo, keď sa skupina rozbila spoločne. Keď sme sa odzdravili a každý kráčal k tomu svojmu vchodu. Sranda, že každý k tomu svojmu kráčal sám. Po tme, ako keby sme nechceli byť pod svetlom pouličných lámp videní. Aby nám nikto ten pocit v nás nezobral a aby nevyprchal ako otvorená fľaša kokakoly. Pred vchodom sem tam ešte niekto vyniesol smeti a my sme len potichu odzdravili že “dobrý” akože večer. Nemuseli sme utekať k vchodovým dverám. Neboli na nich zámky. Asi vtedy neboli bezdomovci, zlodeji a tak. Suterén vždy voňal tak divne. po pošte, saponáte, prachu a maziva z  výťahu. Letmo sme pozreli na žltú schránku, či tam naši nezabudli nejakú poštu. Nikdy nezabudli. Ak sme mali kľúč, tak sme si otvorili. Ale tá chvíľa okolo ôsmej pred dverami trojizbáku bola taká iná. Vracali sme sa zo sveta, z ktorého sme sa vrátiť nechceli do sveta, do ktorého sme sa vracali radi. Jasné, že sme dostali rovno vo dverách inštrukcie, že sme mali už byť doma a že špinavé veci hodiť do koša, umyť zuby a spať. Ale aj tieto slová nám robili akosi dobre. Brat/sestra už behali v pyžame. Bodaj by nie. Boli vždy o 2-3 roky mladší. Videli v nás už vtedy rebelov a alfa samcov. Líhali sme medzi Schwarzeneggerov a Stalloneov. Prípadne plagátov z Brava. Mysleli na Martinu, či Janu. Ale skôr na partiu, že kto zas ráno pôjde cez prázdniny ku babke a zase sa nepozbierame na futbal.

TIEŽ SI PREČÍTAJ:  Vianoce – sviatky Božieho pošahania

Paráda bola, keď dostal Braňo taký malý jednokazetový magič. Akože Fero mal dvojkazeťák, ale nesmel ho nosiť vonku. Braňo mohol, tak sme mu do neho nosili Ice Mc, alebo Pharao, či Real McCoy . Aby volejbal pred bytofkou vyzeral trocha viac príťažlivejší. A on vyzeral. Lebo sa pripojili aj baby. Akože toto bol zlomový okamih mnohých našich chlapčenských životov. Keď sme tam volejbalovali loptou len tak od nudy. Ale keď sa opýtala Monika či sa môže pridať, tak s kamenným výrazom v tvári sme prikývli a snažili sa červeň v lícach potlačiť polykaním slín. Zrazu štyria chlapci s jednou babou nevyzerali na sídlisku tak trápne a zrazu chcel byť každý súčasťou. končili sme vo veľkom volejbalovom kruhu o 15-20 kúskov, kde o volejbal ani nešlo. Každý tam čakal, či sa pripojí tá jeho platonická  láska. A keď sa pripojila, tak sme sa snažili jej veľmi nenahrávať, aby si to nevšimla. Ale zároveň sme jej pár krát loptu poslali a veľmi si priali, aby ju odrazila do hry späť.

Zásadne sme nesedeli na lavičke normálne. Ale na operadle. Opásaná bunda nám visela poza operadlo a celé to vyzeralo veľmi dospelácky. Ale aj tak sme nevedeli čo s tým.. Akože.. Ukázali sme, že sme odviazaní a neprislúchame nikomu a ničomu. A čo s tým ďalej? No… Ďalej sme sa nedostali. Len sme cítili, ako sa v siedmej-ôsmej triede medzi nami chlapcami a dievčatami roztvárajú nožnice. Oni boli jeden svet a my ten druhý. Ale oba zaujímavé. Boli sme v inom svete, keď nás učka zavolala ku katedre, kde na chémii robila nejaký experiment. Samozrejme bola katedra na 20+ žiakov malá a museli sme sa natlačiť jeden na druhého. Najlepšie chlapec-baba-chlapec. A keď mi Eva položila na chrbát ruku, aby sa akože nahla cezo mňa aby akože videla. Tvárili sme sa, že na mňa položila ruku preto, aby sa nahla cezo mňa, aby videla. Alebo keď sme na pestovateľských prácach museli vyvážať burinu. My s nabudenými hormónmi sme sa samozrejme bili o fúrik. Pretože keď bol plný, tak to vyzeralo veľmi mužsky. Kedy sme sa prvýkrát v živote cítili mužmi. Že robíme niečo pre matku zem, pre tlupu a tak. Aj tak som nepochopil, že baba by mi nemala ten fúrik nakladať hrabľami, kedy si burinu pridržiavala holými rukami. Často krát ju popŕhlila žihľava, alebo sa zašpinila zhnitým zemiakom.

Toto som pochopil až na strednej, kedy sa prváčky ťahali s veľkými košmi na dvor a ja s Radom sme pochopili, že my ako tretiaci by sme nemali byť za volov a vyniesli sme to za nich. Odmenou nám boli zapýrené pohľady do zeme a začesanie si vlasov za ucho. A nám to stačilo. Vystačilo to na minimálne mesiac. Ale o tom nabudúce. Toto všetko skončilo, keď sme sa rozpŕchli na strednú. Skončil jeden tak krásny čas, na ktorý sa nedá zabudnúť. Všetky tie kárované košele, X+Y=VL na bytofkových paneloch (niekedy napísané len chlorofylom z lopúchov). Vtedy sme tam zanechali celú svoju osobu. A na strednej sa stali inou. Radi sa k nej vraciame, kedykoľvek si na ňu spomenieme. Želáme sa k nej dnes vrátiť a povedať: Práve zažívaš jeden nádherný moment svojho života, ktorý sa už nezopakuje. Tak si to uži! Ale my sme si ho naozaj užili!