Dážď – Ten, ktorý oči otvára

Dážď nám zakaždým ukáže, akú malú kontrolu máme. Nezastavíme ho, kým sa nevyprší. Komu chýba pokora, mal by sa postaviť na stred cesty, nech zmokne. Dážď je ako ten známy, na ktorého sme z neznámej príčiny zanevreli. Pribehne, objíme nás. Najprv skrivíme ústa, ale postupne sa nám pokrčená tvár narovnáva, ako keby niekto na našom zátylku krútil kľúčom v smere hodinových ručičiek a naťahoval spružinku. Začneme moknúť. Po našich chrbtoch kvapky vody stekajú, vpíjajú sa do šiat, kĺžu sa po iných kvapkách, ponáhľajú sa dopadnúť na zem. Presne ako ľudia.

Medzi nami nakoniec možno nie je ani taký veľký rozdiel. Najprv padajú k zemi tesne vedľa seba. Paralelne tváriac sa, že majú iný vznešený cieľ ako ostatné. Pritom majú rovnakú veľkosť, vlhkosť, tvar, objem. Vyzerajú rovnako, napriek tomu je každá z nich originálna. Tvrdý dopad na zem je nevyhnutný. Dopadnú na zem a vytvoria si svety, kde sa stretávajú a spájajú všetky tie informácie ich krátkeho života dohromady. Cez mihalnice nám prúdi potôčik, ktorý nám nedovolí oči roztvoriť naplno. Zatvára nám ich, ako ruka niekoho blízkeho. Máme obavu ich zatvoriť, pretože ten chlad nám pripomína smrť a slzy blízkych. A ešte ich nechceme zatvoriť, aby sme nebodaj neostali s našimi myšlienkami sami. Niekoľko kvapiek vôjde do oka a tie ktoré sa tam už nevmestia, prúdia ďalej. Našpúlime spodnú peru a fúkneme. Len aby sa nám kvapky z hornej pery dostali do nosa, alebo prskli späť do očí. Sú húževnaté a všetky o sebe vedia. Roztrúsené sa po niekoľkých sekundách znova zlejú dohromady. Len aby sme do nich mohli znova fúknuť spodnou perou.

Neprestávajú, nesťažujú sa, príjmajú  a chápu svoj osud. Nepriečia sa mu. Chápu, že späť do mraku sa už nedostanú. Neplačú za tým čo bolo, sú na sto percent sústredené na to, čo bude. Svoj cieľ sa plazením snažia dosiahnuť tou najkratšou možnou cestou. Všetci utekajú pod strechy domov, stromy, dáždniky, podchody. Ulica sa vyprázdni. Stojíme na okraji a sledujeme. Zatiaľ sa nám na hlave a pleciach rozbíjajú tisíce tiel a my máme pocit, že všetky tie kvapky prenikajú našou pokožkou, míňajú žily, pchajú sa pomedzi svalové vlákna a niekde tam úplne vo vnútri sa miešajú s našimi citmi, pocitmi a emóciami. Stávame sa dažďom. Cítime to, čo cíti on. Začíname chápať že musíme vo svojom živote akceptovať búrky. Pretože bez dažďa nič nevyrastie. Jeho monotónnosť nám podsúva ten správny rytmus. Odvážne sa ešte nejakú chvíľu ponáhľame k svojmu najpodstatnejšiemu cieľu dňa, až kým sa neprichytíme, ako podvedome počúvame rytmus kvapiek. Úspešne nás znásilnil, začíname slastne trpieť štokholmským syndrómom. Povinnosti a starosti z nás po každom dopade chodidla na zem opadávajú ako zaschnuté blato. Zabliká nám bleskom do očí, ako policajt, ktorý našiel spať bezdomovca na zakázanom mieste a naznačuje mu, že by mal zmeniť priestor a polohu. Hrom nám preniká ušnými bubienkami a jeho vibrácia zatrasie celým našim rebríčkom hodnôt, až z neho opadnú všetky tie, ktoré tam držíme nasilu a sú pre nás nepodstatné. Dážď do nás vniká všetkými zmyslami. Pre niekoho je tou najúžasnejšou milenkou, či milencom. Pre iných nechutný deviant, ktorý sa nahý a slintajúc zmocňuje nášho tela a mysle.

Zrazu si človek uvedomí, že nič nie je také dôležité, ako sa zdalo. Okolo prebehne brunetka s roztečeným výrazom tváre, ktorej životným cieľom je trčať z radu a byť výnimočná, ako jej trčiace prsia, ktoré stelesňujú jej život. Taký akurát a opozeraný z diaľky bez kontaktu. Momentálne stráca tvár. Čierny potôčik steká po líci a s ním aj celá jej dôstojnosť, kým sa nenalíči. Rúž už neloví svalnatých chlapov a už vôbec nie mercedesy. Dievča nezbalí ani predavača Nota bene. Bona note. Do zajtra. Kým nezanechá mejbelin a pupa v jej tvári nové stopy krásy.. Účesy sa menia na kopy premočeného sena a kadernícke peniaze tečú kanálmi. Tie budú teraz voniať a páčiť sa. Prejdeme si po vlasoch a vlna vody nám stečie cez prsty na chrbát. Stojíme v strede krásneho dňa a cítime sa ako zablúdený slimák na diaľnici. Všetci rýchlo utekajú. Krivia úsmevy do grimás a v duchu nadávajú na dážď. Na vodu… Dáždniky pribúdajú, chôdza sa zrýchľuje. Ľudia ubúdajú, cesty prázdnejú, svetlá sa zažínajú, vzduch hustne, nostalgia a depresia nostalgicky deprimujú, vzduch ochladol, zem černeje, tráva zeleneje a ľudia blednú. Dážď zotiera všetky masky, ilúzie, pózy. Uzatvára ich do nepriedušnej dózy, ktorú si starostlivo za rozpačitého a podozrievavého pokrivenia tváre kladieme pod kabát, aby sme si ju neskôr znova vysypali ako popol na hlavu.. Zrazu už nie je dôležitý nový sveter, ktorý bude dobre vyzerať na diske. Cigareta nechutí tak ako pred tým. Alebo možno práve preto chutí úplne najsamúžasnejšie. Chlapík už nie je tvrdý a zodpovedný šéf, lebo sa mu neleskne to drahé auto, ktoré práve vyšlo z myčky. Teraz sa zvažuje či naozaj chýba toľko vecí v chladničke. Cestoviny sa zaobídu aj bez olív a cesnaku. Vchod je zrazu to najútulnejšie miesto pre lásku. Počet členov v domácnosti dramaticky narástol a odrazu počuť známe hlasy. V autách sa mnohí bojíme dažďa. V zápche, pri tlmenom zvuku počujeme čo si ten druhý myslí. Keď sa mu opatrne pozrieme do očí, jeho oči to zakaždým nechtiac potvrdia. Iní zase nechcú nič iné, ako zaparkovať niekde pri lese v blate a vybozkať si všetky tie pocity z tela. Teraz netreba utekať hneď domov z práce. Stačí otočiť stoličku k oknu a trocha sa zapozerať. Telefóny prestanú naberať intenzitu zvonenia. Cítime, že celý náš pracovný stôl oddychuje. Rýchlosť plynutia času sa presne zosynchronizovala s rýchlosťou, kvapiek tečúcich po okne. Prisahali by sme, že tie kvapky počujeme. Nastala totiž celomestská synchronizácia. Príroda zatriasla vrecom a zoradila nás, naše pocity, emócie, potreby a túžby ako pokrové karty. Sme pripravený na koniec dažďa. Rozohrať znova našu každodennú rutinnú životnú partiu.

Blesk pretne oblohu a tá zakvíli hromovým hlasom napriek tomu, že dieťa konečne zaspalo, že práve hovoríme o niečom tak úžasne dôležitom, alebo sa už pol hodiny snažíme vyprázdniť na záchode. . Záblesk poodkryl namrzenú tvár starca na zastávke a chudomyšlienkovitosť mladej žabky bez šťavy. Ale dáždnik má štýlový. Blesk s hromom resuscitujú s/vedomie. Znova a znova. To, ktoré aj tak upadá do ďalšej nostalgie. A stačí tak málo. Odhaliť sa. Zavrieť dáždnik a skúsiť si ten pocit. Dážď spútava a oslobodzuje. Utláča, aj uľavuje. Zatvára oči a ak chceme – otvára.

TIEŽ SI PREČÍTAJ:  Kým uveríme v Boha, uverme najprv v seba