KIRSTEN – Posledná skúška

Úryvok z knihy KIRSTEN. Nájdete tu: Kníhkupectvo Martinus, alebo ti ju pošlem tlačenú zdarma s venovaním. Napíš mi.

Kirsten položila ruky na klávesy. Pani Millerová sa vždy smiala, ako dokážu také malé a skromné ruky zahrať tak komplikované skladby. Pre Kirsten boli krátke prsty nevýhodou, ale práve preto boli na klavíri také obratné a vrtké. Nechty nemala nijak špeciálne upravené. Stálym hraním sa jej akýkoľvek lak skôr, či neskôr zničil. Mala ich len jemne zastrihnuté, s vrstvou priesvitného laku. Sálou sa rozozvučal prvý tón. Pri dverách stáli traja, štyria študenti. Privreli dvere. Kirsten prikladala do skladby ďalšie noty. Millerová cítila, ako ňou prechádzajú emócie. Počítala doby. Dva, tri, štyri, teraz Angela. Položila na klavír ruku a už vtedy vedela, že skladba bude tak dokonalá, ako jej perfektne urobená manikúra. Jej dlhé a tenké prsty vedeli zahrať akordy aj bez toho, aby musela ruky na klavíri preložiť. Na Kirstenin posledný tón prilepila Angela svoj dnešný prvý. Prechod bol bezchybný. Ako keby hral celú skladbu stále jeden klavirista. A o to v súťaži išlo. Aby bola skladba aj napriek prechodom z jedného klavíra na druhý jednoliata. Angela hrala svoju časť a postupne sa blížila Kirstenina časť, kedy do Angelinej vnorí ďalšie noty. Postupne hrali obe tú istú skladbu, avšak prehadzovali si navzájom pasáže. Millerová prísne počúvala s privretými očami, či niekde neutečie nejaký falošný tón, a či je odohratá každá nota. Otvorila oči a videla, že obe hrajú ako stroje. Boli úplne pokojné, ba by odprisahala, že sa pri tom nudia. Odohrali celú skladbu. Prvýkrát. Millerová ich vždy nechala zahrať tú istú skladbu trikrát za sebou bez prestávky. Kirsten začala hrať skladbu druhýkrát. Avšak Angela nepočkala na svoju pasáž a do tej jej začala pridávať pár ďalších nôt. Millerová sa zamračila: “A už je to tu zase!“ pomyslela si. Kirsten mrkla na Angelu. Tá sa neusmievala, len proste hrala. Bola maximálne sústredená. Pomaly prechádzali k Angelinej pasáži. Skladba bola stále ta istá, len znela akosi farebnejšie a zaujímavejšie. Angela vylúdila niekoľko nôt svojej pasáže, a v tom sa k nej pridala Kirsten. Avšak narozdiel od Angely neboli jej noty agresívne a jemne podčiarkli Angelinu melódiu. Tá na zmenu zareagovala a začala hrať Kirsteninu hru. Millerová sa ani nesnažila niečo povedať, alebo ich prerušiť. Vedela, čo práve príde. Obe sa rozohrali a skladba začala byť hudobne agresívnejšia. Stále však neurobili žiadnu chybu. Táto hudobná bitka by mala víťaza, len ak by sa jedna z nich pomýlila, čo sa zatiaľ nestalo. Sálou sa začala rozliehať nádherná skladba až študentom pri dverách otvárala oči. Jeden z nich vybehol von zo sály. Utekal po chodbe a za sebou počul silnejúcu hudbu.

Vbehol do najbližšej triedy a skríkol: „Kirsten a Angela zase hrajú proti sebe!“ a vybehol na chodbu, späť do sály. V triede sedelo asi pätnásť študentov. Tí na seba na sekundu pozreli a vystrelili zo stoličiek. Tí celkom vzadu preskočili dokonca niekoľko lavíc, aby stihli dobehnúť do sály, kým skladba skončí.

TIEŽ SI PREČÍTAJ:  LOGIKA (s)prostého

Angela zatiaľ prudko udierala do klavíra s vidinou, že Kirsten urobí chybu. V sále sa vytvorila atmosféra ako na súťaži a všetci len nemo vyvaľovali oči. V tom obe dohrali skladbu tretíkrát a miestnosťou sa rozliehalo ticho. Bolo počuť len ich rýchle dýchanie.

„Ja viem, o čo sa snažíš. Ale nerozumiem, prečo pre teba chyba znamená niečo zlé. Chybou je báť sa urobiť chybu. Vtedy chybu urobíš. Ja sa však nebojím urobiť chybu,“ povedala Kirsten a odsunula sa stoličkou vedľa klavíra, aby na Angelu videla.

„Chyba, ktorú urobíš, bude ten malý rozdiel medzi tebou a mnou. Štve ma len jedno. Čím neskôr ju urobíš, tým lepšia v hraní na klavír budeš. Lebo to ja som tu tá motivácia a múza, kvôli ktorej sa zlepšuješ,“ podotkla Angela, vypla hrudník a prebehla rukami ponad klávesy zahrajúc imaginárnu pasáž..

„No. A čo ak tú chybu nikdy neurobím?“ usmiala sa Kirsten a dychčala ďalej.

„No. Tak to bude katastrofa. Pretože potom budem ja rovnako dobrá ako ty,“ zamračila sa Angela.

„A nie je to skôr úplne úžasné, že ste obe tak dobré? Že ste sa našli, a že máte naozajstnú šancu tú súťaž vyhrať? Našej škole sa to ešte nikdy nepodarilo. Zviditeľníte nás, seba, mesto. Nie je detinské toto všetko zahodiť kvôli osobnému prospechu? V dnešnej skúške ani nemusíme pokračovať. Ste výborné, technicky pripravené. Len neviem, či ste aj emočne pripravené. Dúfam, že vďaka tejto súťaži si nájdete cestu k sebe, a nie od seba. Chcete zahodiť vaše kamarátstvo?“ zapojila sa do rozhovoru pani Millerová.

Angela zdvihla obočie: „Naše kamarátstvo?“ dopovedala, a aj chcela k tomu povedať niečo uštipačné, avšak ostala sama prekvapená, čo v nej táto veta vyvolala. Doteraz nemala čas zamyslieť sa nad ich vzťahom. Stále ho mala v hlave zafixovaný ako boj. A v boji stoja vždy dve strany proti sebe. Ale čo ak bojujú spolu na jednej strane? Za seba. Za nich obe. Takéto pocity boli pre Angelu neprípustné a neznáme. Znamenali slabosť a rozptýlenie. Chcela byť sústredená. Strojové uvažovanie jej vyhovovalo. Dokázala ním kráčať priamo a efektívne za svojími cieľmi. Akékoľvek emocionálne rozptyľovanie bolo neprípustné. Kirsten bola neprípustná. A Angela bola neprístupná. A želala si, aby to takto aj ostalo. Naozaj vidia všetci ostatní ich vzťah ako priateľstvo? Mohla si to nevšimnúť? Ako je to možné, že dokázalo takto spontánne vzniknúť bez jej pričinenia? Cítila, že pláva v neznámych vodách.

„Na kamarátstvo teraz nemáme čas“ dodala ticho..