Detské lásky

Pubertiaci sa dnes chaoticky miesto pomedzi bytovky s opásanými károvanými košeľami, pohybujú po obchoďákoch so vztýčeným prútikom ako prútikári. Hľadajú v hlbinách lásku. Sem tam sa prútik nadvihne, sem tam spadne. Otroci svojej osobnej virgule. A večer pod perinou vír v guliach..

Ale vráťme sa k tým bytovkám. Keď už dievčatá začalo štekliť aj tam dole, tak si o chlapcoch šuškali na lavičkách. Pozerali našim smerom a mohli si šuškať trebárs aj Archimedov zákon a my sme sa cítili ako Herkulovia. Nešli si sadnúť rovno k nám. Bolo potrebné vyrobiť stratégiu a vzbudiť záujem. Hlasným smiechom, hodením vlasov, prípadne krátkym mačacím mikrosúbojom, keď sa vzájomne dotýkali dlaňami a pretláčali sa o nejakú malichernosť. Môžeme len fantazírovať, ale my sme počuli šuškať si: Staňa to je on. Ten, čo som ti o ňom hovorila na prestafke. Chodí do céčky a podobá sa na Dylana z Beverly Hills. Keď dali dohromady to vylodenie v Normandii, tak tiež s opásanými košeľami zoskočili z lavičky a pomaly prešli okolo nás. Samozrejme päť, šesť kúskov v rade vedľa seba tak, že posledné trčali až na cestu. Popri tom na striedavo pozerali spod ofín na nás a na chodník, aby nezakopli. Jednoduchšie by bolo samozrejme si tie ofiny začesať za ucho, ale to by bolo ako urvať znak mercedesu z prednej kapoty. Myslím tie, ktoré boli niekedy na takom podstavci a boli v každej zbierke pubertiaka. Razom by prišli o značku a punc luxusu. Pozerali, že kto po kom pozrie a či sa pozerajú ich smerom. Prešli a potom si hovorili, kto na koho pozrel. Roman kukal na teba. Ale keď ja som kukala na Mareka. Sa mi páči. Dáša ma neštvi, ja chcem Mareka… A tá najodvážnejšia sa sem tam rozhodla porušiť presne stanovené pravidlá hárania a otočila sa. To sme všetci na lavičke dostali instantnú mŕtvicu.Tí slabší skameneli a nedokázali odtrhnúť oči pri pohľade na Medúzu. Tí silnejší dokonca dokázali potlačiť nabiehajúci hemoglobín do líc a rýchlo vyrobili nejakú debatu typu:keď predlžovačka včera o pol štvrtej kosil zrejme vpravo lekvár krát tri.  V každom prípade bolo potrebné vyrobiť dôvod, prečo sme boli otočení tým smerom. Nie, určite to nebolo kvôli dievčatám.

Oslavou vaječníkov a semenníkov bol spoločný futbal. Vždy sme hrali fucik nahlas, aby sme vzbudili záujem. Samozrejme sme na toho druhého povýšene kričali, že jak to nahral, a že sme mohli dať gól. Jednoducho dvorenie. Samci zavíjali, aby si ich samičky všimli. Oni už len čakali, kedy sa k nim “náhodou” prikotúľa lopta. V partii bola vždy jedna taká odvážna papuľa. Na tú sa všetky spiace šípkové Ruženky spoliehali a keď tá konečne skočila k lopte, tak ťahala ďalšiu z lavičky, ktorá tak akože určite nechcela ísť hrať ten futbal. My sme sa zúfalo snažili vyvolať reflux, aby bolo čo polykať v prázdnych ústach a tvárili sa ďalej jak barbari, ktorí práve zrovnali so zemou celú nepriateľskú dedinu. Červené líca boli samozrejme príčinou neprestriedania prvého útoku. A potom to prišlo. Vybehli ste k nám na pľac a futbal sa začal hrať tak, aby sa viac faulovalo. Baby nám kopali do nôh a teraz vážne neviem, či boli tak šmatlavé, alebo sa okolo nás naschvál tak točili.. V každom prípade sme vždy potom odchádzali domov s ťažkými hlavami, aj varlatami. Ja som mal najradšej tú, čo chytala v bránke. Zväčša to bola hanblivka. Tiež šmatlavá. Počkal som, kým dostala pár gólov a navrhol jej, že pomôžem brániť. Môj prvý návrh v živote smerom k žene. Naozajstnej. Od tyčky k tyčke bolo málo priestoru, tak sme sa tam stále na sebe stretli 🙂 Samozrejme vždy minula loptu a kopla ma do kolena, či píšťale. Nechal som sa okopávať ako záhradka na jar za okresným mestom. Jej tramky na píšťalách tak slastne boleli, aj keď boli plátené s bielou gumou na špičke. Samozrejme som to na sebe neukázal. Mohla do mňa vtedy aj sekeru zarúbať. Bol by som stále ten, čo večer ako posledný zavalí veľkým balvanom vchod do jaskyne. Jasnačka. že sme večer šli domov všetci po samom. Ale ako sladko sa pri vypočítavaní dobytého územia zaspávalo..

TIEŽ SI PREČÍTAJ:  Spálňa bude vždy tak výnimočná, ako náš partner.

Ďalšie dni sme sa samozrejme ďalej na lavičkách pred bytofkami ohadzovali hormónmi. Bol to dážď testosterónových a estrogénových gúľ, aký nezažili ani Drážďany v druhej svetovej. Samozrejme sme sedeli na operadlách, lebo len malé deti sedeli normálne, slušne. My sme už boli rebeli s názorom, aj keď sme vyzerali ako brechajúce šteňatá za plotom. Znova košele okolo pása, alebo bunda. Bez toho to vážne nešlo. “značkové” handry z Prioru.. Už sme len čakali, kedy sa konečne zasvietia pouličné lampy, aby sme všetci vyzerali desne cool. Najväčší frajer bol ten, ktorý mohol ostať von najdlhšie. Zväčša sme všetci hrali poker, že kto povolí prvý. Cez školu sme mali byť doma najneskôr o deviatej.. Prvý to nezvládol okolo 20:54, lebo to mal domov od lavičiek najďalej. Nepredstavoval pre ostatných žiadnu konkurenciu. To sme ho vždy tak dospelácky poľutovali, čo nám automaticky dvihlo kredit. Horšie bolo s tvrdými súpermi. O 21:00 sa začal meniť testosterón na pot, lebo už sa malo byť doma. Nikto nechcel riskovať rodiča, ktorý po neho prišiel s emotívnejším prejavom ako Castro na Kube po znovuzvolení. Pokrové xichty zakaždým naznačovali, že majú vychádzku samozrejme minimálne do desiatej. Tak to sa potom postupne odpadávalo o 21:02, 21:03, 21:04, 21:04 až do posledného. No a poslední dvaja-traja že idú tiež domov, lebo šak už všetci odišli 🙂

Cez víkend sa situácia radikálne menila. Von sme mohli byť do desiatej. To sme už aj pľuli po zemi. Odbíjali sme si volejbalku v kolečku chlapci a dievčatá a v duchu sme ďakovali neznámej legende, ktorá takúto spoločnú činnosť na našom sídlisku zaviedla. Volejbal sa však ihneď zmenil na šachovú partiu. Komu odbiješ loptu.. Nemohol som dvakrát za sebou nahrať chlapcovi, lebo by som bol za teploša. A tiež som nemohol nahrať viackrát jednej, aby sa neprišlo na to, že sa mi páči. Tiež som nemohol ani raz nahrať tomu škaredému káčatku, ktoré ma tak veľmi chcelo. Aj jediná prihrávka by znamenala trojizbový družstevný byt, tri deti a každoročnú dovolenku na Domaši. Tiež som nemohol nahrať iným pekným babám, aby si ona nemyslela, že s ňou nechcem chodiť a neurazil som ju. A keď sa lopta udržala vo vzduchu aspoň 10x, tak sme sa chlapci už aj hádzali po zemi, aby sme natiahli skóre. Cítili sme sa ako prehistorickí samci, čo dokázali do jaskyne dotiahnuť pol mamuta. To som bol za jakého frajera, keď som zachránil loptu skokom a zodrel si päsť. Všetci uznanlivo pokývali hlavou a ona sa usmiala. Potom som jej ďalšie kolečko samozrejme nahral 2x za sebou.

Minútu ticha za všetky tie dvanástky, ktoré si myslia že držia za ruku otca svojich detí..