Realita tam vonku je ozajstná, aj keď ju odmietame. Nezmizne. Keď ju nezvládame, alebo nedokážeme spracovať, vytvárame si svoju vlastnú. No a to je ten problém – je len naša a nikto ju okrem nás a prípadne nejakej úzkej menšiny nezdieľa. Samozrejme nám potom život mimo náš byt, prestane dávať logiku. Pretože žijeme v paralelnej realite – našej ilúzii. Kde je všetko dokonalé a všetko do seba zapadá. Kde sa cítime konečne dobre. Ak nepotrebujete žiť v tej realite, je to v poriadku. Stačí nevychádzať z domu, nekomunikovať s okolitým svetom. Ale ak musíte denne do tej reality za vašimi dverami dochádzať, nastáva pre vás problém. Otupujete si zmysly. Tie, ktoré sú pre zdravé fungovanie potrebné. Ako fyzické, tak aj mentálne. To, že vo vašej ilúzii vás predsa nemôže auto na ceste zraziť neznamená, že ste na reálnej ceste nesmrteľný. Koľkokrát počujete niekoho povedať: ako sa to mohlo stať?
Správne fungujúce zmysly sú nevyhnutné pre zmysluplný a primerane vyvážený život a vyžadujú si udržiavanie prostredníctvom častej a skúsenostnej interakcie s reálnym svetom. Prostredie v ktorom žijeme, má tendenciu znižovať a narúšať správne fungovanie našich prirodzených zmyslov, čo následne narúša presnosť nášho vnímania. Vtedy sa začneme dostávať do problémov. Paradoxne preto, lebo sme sa im chceli vyhnúť. Vytvoriť si svoje pravidlá. Tie by však museli akceptovať aj všetci naokolo. To sa ale nedeje. Začneme dezinformovať sami seba. Sabotovať sa. Hlavným problémom dezinformácií je, že človeku zmenia myslenie. A váš obraz sveta prestáva zodpovedať realite. Nesprávnym posúdením reality si vytvoríte nástroje myslenia, ktoré generujú ďalšie nesprávne životné rozhodnutia. A dostávate sa mimo realitu, začnete žiť vo vašich ilúziách. Poškodíte si spôsob myslenia a vytriezvenie býva bolestné… Napríklad v nemocnici: ako sa to mohlo stať? Ako to, že ma to auto zrazilo?
Lenže ako odlíšime , či ešte vnímame realitu správne a nezačíname žiť v ilúziách? Nepohodlím. Netlačí vás teraz niečo? Nemyslím len topánky, ale napríklad nejaká pichľavá myšlienka. Alebo že ich je v tej hlave priveľa. Alebo že vám vadia, pália vás. Zrejme nie ste v súlade s realitou. Strom tiež bude rozširovať svoje korene po najbližší kameň. Nebude sa snažiť za každú cenu ho rozbiť, ale korene pustí smerom menšieho odporu. Taktiež tie korene nebude šíriť do močiara, alebo na sušinu. Nevytvára si ilúziu, že bez vody prežije. Prečo by to robil, ak je iná možnosť? Nerastie v ilúzii, že prílišnou vlhkosťou mu korene neodhnijú. Alebo na skale vystavené slnku, sa nevysušia. Akceptuje prostredie, v ktorom sa nachádza. Nevysuší močiar, nenakáže oblohe pršať. Ak sa tomuto prostredie neprispôsobí, umrie. Chová sa prirodzene. Preto stromy nerastú na púšti. Ani človek by nemal žiť v prostredí, ktoré mu nevyhovuje, v ktorom chradne. Mal by ho akceptovať, prispôsobiť sa mu. Alebo odísť. A na to potrebujete mať vaše zmysly ostré, vycibrené. Aby sme vedeli posúdiť, či si neubližujeme. Musíme veriť v to, čo sa naokolo deje. Nie vo vlastné ilúzie. V zákonitosti reálneho sveta. To čo sa okolo nás deje, nemusí byť ani logické a ani správne. Ale deje sa to. Tu a teraz. Žiadnou ilúziou to nezmeníme.
Veci sa okolo nás neprestanú meniť, lebo my v tom dúfame. Samé sa nedajú do pohybu a tie v pohybe nebudú brať do úvahy, že im stojíme v ceste. Veriť môžeme v čokoľvek, ale v prvom rade je najprirodzenejšie veriť v seba samého. Naše telo, myšlienky, vedomie, podvedomie.. Toto všetko je jedná osoba, ktorú máme pod kontrolou. Môže sa zdať, že podvedomie proti nám bojuje. Alebo vedomie. Alebo že sú naše vlastné myšlienky proti nám. Avšak to všetko sme naštartovali a spôsobili si my sami. Preto máme my sami aj tú moc to zmeniť. A toto je úžasne motivačný pocit. Mať svoj život pod kontrolou. Samozrejme nie vždy naše konanie prinesie to, čo sme si zaumienili. Ale aj cesta býva cieľom. Už len to, že sme sa o niečo pokúsili je jasná skúška správnosti, že v seba veríme. Takže: O čo všetko by ste sa pokúsili, ak by ste verili, že nemôžete zlyhať?