Mnohí ľudia sú v dnešnom svete stratení. Preto ak si chceme zodpovedať akúkoľvek otázku ktorá nás trápi, je nevyhnutné aby sme sa najprv v tomto svete našli. Veď už od narodenia sa v ňom strácame. V spoločnosti v priestore. Nechápaním pravidiel, ktoré nám nedávajú žiadnu logiku a napriek tomu sa ňou spoločnosť riadi a vyžaduje to aj od nás. A keď sa s nejakým pravidlom stotožníme a zmierime, príde ďalšie. A potom ďalšie. To z nás vyrába kópie napriek tomu, že sme sa narodili ako originál. Postupne sa dostávame do otroctva. Spoločnosť nás pohltí. Je to ako keby sme vložili do rieky nohu a tá nás strhla prúdom. Proti prúdu nedokážeme plávať, vrátiť sa tam, odkiaľ sme prišli/spadli. Dokážeme len udržať nad hladinou, alebo sa utopiť. A čakať, kam nás rieka odnesie. Avšak čo by sa stalo, ak by sme do tej rieky niky nohu nevložili? Toto sa pošťastí len minimu z nás. Tomu nás môžu uchrániť len rodičia. Avšak je tu ešte jedna možnosť. Odplávať k brehu. Chytiť sa nejaké kmeňa a vytiahnuť na breh. Oproti tomu, kto do tejto rieky nevložil nohu, máme obrovskú výhodu. Vieme akú teplotu voda má, aké to je unášať sa niekam do stratena. Aké to je bojovať s prúdom a plávať k brehu. Naša najväčšia devíza je, že môžeme porovnať dva stavy. A to nám dáva veľkú výhodu pri rozhodovaní v ďalšom živote.
Takže nezúfajte, že ste do tej rieky spadli, že vás unáša. Stále máte možnosť vyplávať späť na breh. Do bodu nula. A začať od znova. Každý sa aspoň raz v živote zamyslí, odkiaľ sme. Prečo tu sme, načo tu vlastne sme. A nikto nemá uspokojujúcu odpoveď. Ale čo ak je odpoveďou, že žiadna odpoveď neexistuje? Že sme tu len a iba preto, že sa vyskytli správne podmienky? Čo ak život nemá žiadny ďalší význam, žiadnu cieľovú pásku? Že zrejme nikdy nikam nedobehneme. Že už tam vlastne sme. Cesta nikdy neskončí, len sa jedného dňa zastavíme a padneme na zem mŕtvi. Čo ak sme sa tu vyskytli podobne ako huby v lese? Len preto, lebo pršalo a bolo teplo? Žiadne vznešené poslanie, vyšší význam. Len súhra náhod a vhodného času, priestoru, energie. Že nemusíme splniť žiadny cieľ. Že my sme cieľom. Že sa už narodíme kompletní a stačí len byť.. A prečo by sme aj mali mať nejaký vyšší význam ako lev v džungli, alebo strom v lese?
Nie je takáto myšlienka oslobodzujúca? Mnoho ľudí má akoby pocit viny, že tu je a nevie prečo. Čo má robiť. Ako keby vás zatvorili do triedy, kde sa vyučuje čínsky jazyk. Učiteľka rozdá pokyny a všetci začnú niečo robiť. Len vy nie. Hnevá vás to, ste dezorientovaní, vystrašení, znechutení, deprimovaní. Cítite sa odsunutí na okraj. Sadnete si do kúta v triede a pozorujete ostatných čo robia. Že niečo robia. Snažíte sa zapojiť a plniť nejaký význam. Avšak vy ste vo vašom živote do žiadnej čínskej triedy nevstúpili. Len ste nesprávne pochopili kvôli spoločnosti ktorá vás vstrebala, že nie všetko musíte a nič nemôžete. Ale že všetko môžete a nič nemusíte. Ako by to bolo, ak by sa strom v lese zrodil preto, lebo musí vyrábať vzduch. Nemusí. Chce. Vlastne ani nevie že to chce. Len prirodzene existuje. A to je aj odpoveď pre nás. A že sa Vám zdá, že všetko čo robíte, robiť musíte? Že ste si nemohli vybrať? Nie je to tak. To čo robíte, robíte preto, pretože Vám to viac vyhovuje, ako nevyhovuje. Radšej budete chodiť do tej nenávidenej práce, ktorá Vám dá doma svietiace žiarovky, keď je vonka tma. Teplú vodu, keď si chcete oddýchnuť vo vani. Steny a strechu, spoza ktorých sledujete tú víchricu tam von. Dáva Vám chlieb a niekedy aj čokoládu. Zrazu nie je až taká nenávidená či? Len Vám viac vyhovuje, ako nevyhovuje. A keď sa jedného dňa ten pocit otočí a Vám prestane vyhovovať, nájdete si inú. A takto je to v živote so všetkým. Nič nebude úplne vyhovujúce a stopercentné. S týmto sa zmierte čím skôr. Je úplne prirodzené cítiť v živote nespokojnosť, či bolesť. Sú prirodzenou súčasťou. Takže zrejme aj to čo robíte, robíte dobrovoľne. Samozrejme Vás to môže nejakým spôsobom vyčerpávať, môžete kvôli tomu chradnúť. Ale len pomyslenie na zmenu Vás vyčerpáva viac. A nakoniec Vás tá zmena naozaj aj viac vyčerpá a nemusí priniesť želaný výsledok. Preto všetko robte so zreteľom na to, či Vám to viac vyhovuje, alebo nevyhovuje. Nikdy Vám totiž nič na svete nebude vyhovovať. Poznáte nejakého človeka, ktorému vyhovujú všetky jeho aspekty života v ktorom žije? Je naozaj veľmi málo takto šťastne obdarených. Preto to spomínané náboženstvo vyššie. Ste sami pre seba Bohom. Ako by konal Boh? Určite nepozná hranice, nechodí do kostola, nemá „nadriadených. Má sám seba a je všeobecne úžasný. A to ste aj vy. Môžete sa pokojne ísť vyspovedať do kostola, nájsť tam inšpiráciu. Ale zamyslite sa.. Kde ju nájdete? V prvom rade vo vašom vnútri. Spovedať sa chodíte do svojho vlastného svedomia. Motiváciu pre činy nájdete vo svojom vedomí. Veď vy toto náboženstvo už praktizujete od nepamäti. Takže zrejme aj tá Vaša rovnica je momentálne nastavená, že všetko môžem a nič nemusím. Jedine žeby ste boli za mrežami.. Tam už azda môžeme súhlasiť, že Váš život je nič nemôžem všetko musím. No a čo všetko to teda môžeme robiť? Aké aktivity, akú činnosť? Týmto sa dostávame k následujúcej otázke.