Sme ich zlomené koliesko na fúriku v záhrade, rozbitý pohár na podlahe, kvapkajúci kohútik, bolesti kĺbov, aj dôvod nezarodenia jablone. Sme jednoducho zrejme poštárové deti. Zhmotnené zúfalstvo, nesplnené túžby. Sme ich chyby, za ktoré budeme pykať. Nie sme súčasťou ich života, len súčasťou ich problémov. Všetkých. Tak prečo by sme mali mať potrebu byť súčasťou ich života? Už nikdy neopravíme to zlomené koliesko na fúriku. Neboli sme pri tom keď sa zlomilo. Nenesieme na tom žiadnu vinu, aj keď sa starký tak veľmi snaží. Snaží sa nevidieť ten moment, kedy to koliesko na fúriku zlomil. Ale má ho stále pred očami. My sme neschopní, pretože sa nevieme teleportovať časom a zastaviť ho, aby ho nezlomil. Sme jediní, komu môžu okrem domu a záhrady predať ďalej aj svoje pocity. Najlepšie ešte počas života. Pretože sused, a ľudia na ulici nechápu, čo je na tom zlomenom koliesku na fúriku také dôležité.
Nedokážu prijať ich nemotorné emócie. Ale my deti máme tuším priamo povinnosť prísť si ich ráno k dverám popýtať a celý deň sa nimi trápiť lebo… Prečo vlastne? Prečo by sme to robili? Niesť zodpovednosť za niečo, na čo sme dosah nemali a ani nemáme. Mali by sme im radšej doniesť misku ovocia a porozprávať sa o zážitkoch pri jazere a o chodení na huby. Nestoja o to? Tak im za to nestojíme. Ak sa majú potrebu šprtať v našom živote, tak sa im na ňom niečo páči. Závidia a chcú si to bez dovolenia vziať. Alebo urobiť pre vás nevýhodný obchod. Dať vám to o čo záujem nemáte a zobrať vám niečo cenné, ba priam drahocenné. Váš pokoj, šťastie, radosť. Chcú to z vás vypumpovať a do prázdnej jamy vyliať močovku, vykydať hnoj z tej svojej maštale. Ten, ktorý si tam celý život nosili, alebo neboli schopní, či ochotní popratať. Za všetky tie roky.
Problém je, že my by sme im to z vlastnej vďaky pod nátlakom štokholmského syndrómu dali aj sami. Avšak všetky tie dobré veci by sa časom zmenili znova len na tú istú močovku a kopu hnoja. Naši rodičia sú totiž kompostovisko. Čokoľvek do seba príjmu, zmenia na zapáchajúcu neforemnú hmotu. V ich kyslej pôde nikdy nevyrastie jabloň. Nie sú úrodná pôda vyžadujúca vlahu. Aj sa takto vyprahnuto tvária, ale toľko vody ani nemáte, aby ste ju zaliali tak, že začne rodiť. Bude tú vlahu vpíjať, kým sa na vašej oblohe nevyprší aj ten posledný obláčik. A potom sa ocitnete všetci spoločne pod páliacim slnkom. Dostanete podobný úpal ako oni a už dokonca života nemusíte nájsť tieň. Zmeníte sa na svojich rodičov. Budete chcieť niekomu ten tieň vziať a budú to taktiež vaše deti a blízki.
Rodičom sa človek nestáva porodením potomka. Stáva sa ním počas života. A mnoho z nich sa rodičom ani nestane. Takže vlastne vy si nebudete môcť vyčítať, že ste sklamali vlastných rodičov. Rodič má funkciu presne tak, ako vodič autobusu. Ten keď stratí vodičský preukaz, nie je viac vodičom. Rodič má voči dieťaťu povinnosti. Uprednostňuje ich pred tými svojimi, predáva ďalej. Stará sa o ochranu, vývoj. Motivuje a inšpiruje. Ak robí pravý opak, tak je naopak povinnosťou dieťaťa sa od takého chovania dištancovať v záujme úcty k bývalému rodičovi, ktorý nám venoval toľko času a energie. Nedovoliť mu, aby vyšla navnivoč. Aby nezničil tú dlhoročnú výchovu. Osobnosť, ktorou sme sa stali. Nastal bod, kedy nás rodičia prestali niekam posúvať. Prestali sme na chrbáte cítiť ich ruky a keď sme sa obzreli, tak sme zbadali len jednu vystretú, ktorú sme zobrali pod pazuchu. Kruh sa uzatvára. Deti sa stávajú rodičmi rodičov, z ktorých sa stávajú deti. Ani hádzanie sa svojho vlastného dieťaťa o zem neberiete vážne a tobôž si týmto správaním nevynúti to, po čom túži.
Ak teda už viac necítite podporu, máte doma dieťa a stali ste sa znova rodičom. A deti treba usmerňovať, vychovávať. Mať s nimi trpezlivosť. Človek si zvykne niečo vážiť, až keď to stráca. O rodičov postupne prídeme. Aké pocity to vo vás vzbudzuje? Úľavu, alebo smútok? Pre vášho rodiča ste zrejme plná pivnica jabĺk. Je nimi prejedený. Ale skúste jedného dňa túto pivnicu vypratať a nechať v nej len zopár jabĺk v miske.