Áno, určite budete namietať, že nie je vôbec jednoduché, žiť si svoj vlastný život, podľa vlastných predstáv. Že musíme odžiť jeden za mamičku, jeden za babičku. Jeden za šéfa z práce a jeden aj za suseda. Aby sme mohli svoj život žiť slobodne, musíme mať pouzatvárané všetky kapitoly. Len vtedy môžeme otvoriť ďalšiu. Novú, vzrušujúcu. Ak necháme na našom stole pootvárané všetky možné knihy, nalistované na rôznych stranách, také čítanie stojí za deravý groš. Nemáme si kam na ten stôl ani len pohár s kávou položiť. Všetko rozčítané a nedočítané. Len nás z toho bolí hlava. Zaujímavé je, že my vieme, čo by bolo vhodné urobiť. A práve teraz si to opakujete v hlave aj vy. Dočítať všetky knihy a postupne ich odkladať do poličky. Áno, môže sa to na začiatku zdať ako večnosť, ale toto je jediná cesta. Zabuchnúť knihu a vložiť ju do poličky bude znamenať len jedno. Budete nad ňou rozmýšľať ďalej. Možno až do smrti. A jedného dňa ju predsa len vyberiete a začítate sa znova. A znova sa ocitnete pred nad tým stolom, plným pootváraných kníh. A takto dookola až do smrti.
Nájdu po vás nedočítané knihy a možno o nich budú ešte chvíľu hovoriť. Potom ich vyhodia, váš stôl zmizne a budete mať konečne pokoj. Len si ho nevychutnáte. Prečo teda nedočítať všetky knihy práve tu a teraz? Aj tak ste zvedavý, ako príbeh dopadne. Nie vždy sa Vám bude páčiť. Bude sa čitať cez zuby, cez slzy, možno aj cez smiech. Ale na konci budete mať vždy dobrý pocit, že ste knihu dočítali. Spokojný a možno aj hrdý s ňou budete pomaličky kráčať k poličke. A keď tú knihu vsuniete medzi ostatné, pocítite nekonečný pocit blaha. Ešte na chvíľu si premietnete príbeh. Ten, ktorý sa na zaťiatku javil ako horor a skončil ako komédia. Alebo naopak. Budete mať dobrý pocit. Možno aj zlý. Avšak budete spokojní. Založíte prečítanú knihu, pozriete sa na stôl a uvidíte, že sa na ňom urobilo miesto. Po rokoch konečne vidíte farbu, ktorú má vrchná doska stola. Zoberiete do rúk ďalšiu knihu. Budete mať na stole postavený pohár s kávou. Už to bude trocha pohodlnejšie. A jedného dňa zatvoríte poslednú knihu, vložíte ju do poličky a zbadáte, že stôl je prázdny. Vtedy sa vo vás niečo zlomí. Zabudnete odkiaľ sa všetky tie predošlé knihy nabrali. Kedy ste si ich tam nahádzali. Že to bolo povinné čítanie. Poutierate stôl a zrazu zažijete niečo, čo ste doteraz zažiť nemohli. Vy sami si vyberiete knihu, ktorú budete čítať. Konečne si prečítate niečo, čo vás poteší, naplní. Prejdete po všetkých tých poličkách neprečítaných kníh, ku ktorým ako ste si mysleli, sa už nikdy nedostanete. A odrazu si môžete vybrať štýl, žáner, hrúbku. Začítate sa a nepochopíte, ako ste mohli takto doteraz márniť čas knihami, ktoré ste rozčítať ani nechceli. Keď v knižnici je toľko krásnych a jedinečných kníh, ktoré za prečítanie stoja. Poviete si, že vďaka Bohu som dočítal tie predošlé a ešte mi ostal čas na tie nové. A potom keď navštívite známeho a pozriete sa na jeho stôl plný nedočítaných pootváraných kníh, už nikdy nebudete chcieť mať takýto stôl u seba doma.
Áno, uzatvorenie životných kapitol môže byť bolestivé a nepríjemné. Ale nie tak, ako zažívať tieto pocity až do smrti. Začať by sme mali tými najskôr rozčítanými. A to budú pre mnohých z vás vzťahy. A konkrétne vzťah s rodičmi.. je mnoho dôvodov, prečo máme s našimi rodičmi vzťahy, aké máme. Len pochopte jedno. Mnohokrát za ne môžu aj nasi rodičia. To že nás priviedli na svet im nedáva žiadneho žolíka, či priepustku. Rodičmi sú len dovtedy, kým plnia funkciu rodičov. V pokračovaní sa dočítate, ako uzatvoriť práve túto kapitolu.