Sme tu na to, aby sme vykonávali prirodzené aktivity, činy, činnosti. Žili bežný život. Uspokojovať svoje duševné a telesné potreby a takto pretvárať okolie. Prijať myšlienku, pretvoriť ju, vypustiť inú, upgradovanú. Prijať potravu a povzniesť svoje telo na zdravšiu úroveň. Vnímať vnemy našimi zmyslami a reagovať na ne. Mnoho aktivít vykonávame podvedome. Zacítime vôňu a ideme sa najesť. Vidíme peknú vec, chceme si ju kúpiť. Začujeme nejakú myšlienku, porozmýšľame nad ňou a niečo z nej si necháme vo svojom vnútri. Následne konáme na jej podklade. Vidíme príležitosť, zvážime možnosti a chopíme sa jej. Denne dostávame dostatok podnetov na to, aby sme museli rozmýšľať, že čo to máme vlastne robiť. Kam sa uberať. Nemusíme nad tým ani len rozmýšľať. Môžeme a nemusíme mať víziu a sny. Áno, je to tak jednoduchšie, ale nie nevyhnutné. Aj mamička, ktorá vychováva dve malé deti na druhom poschodí v bytovke akéhokoľvek sídliska, môže prežiť kvalitný a spokojný život. Presne tak, ako miliardár. Nemusíte sa premáhať a tlačiť do vznešených cieľov a vytvoriť zo svojho života nasilu niečo úžasné.
Ono to úžasné už je. Od narodenia. Vy, váš život. Originálni a unikátni. Už len svojou prítomnosťou ohýbate denne realitu. Nie je potrebné to smerovanie znásilňovať. Aj tak vytvoríte každý deň jeden stupienok. Postupne vytvoríte počas života z týchto stupienkov schodište, ktoré vedie nahor. Každý deň máte potrebu jeden takýto stupienok vytvoriť. Nech ho už vytvoríte akýmkoľvek činom, alebo myšlienkou. Vždy ho vytvoríte. V starobe máme všetci ten pocit, že ježišmária, koľko som toho zažil, prežil a videl. Stojíte hore na poslednom vrchnom schode a pozeráte na to dlhokánske schodište, ktoré ste počas života (nevedomky) postavili. Dalo by sa povedať, že vždy konáte správne a žiadny deň, nebol nazmar. Robte to, čo je pre vás prirodzené. No a ako budete vedieť, že konáte vlastne správne? Na to je tu takisto jedna prirodzená skúška správnosti. A to, že ste svojím šťastím nenarušili šťastie niekoho iného. Inými slovami, aby nebol niekto kvôli vášmu šťastiu nešťastný. Pretože takto vychýlite rovnováhu a zajtra budete práve vy ten nešťastný človek, kvôli šťastiu niekoho iného.
Čiže už vieme, prečo tu sme. Pretože boli k nášmu výskytu vhodné podmienky. Už vieme čo máme robiť – prirodzene existovať a vykonávať pre nás prirodzené aktivity, ktoré nás robia šťastnými. Ostáva už len otázka, že prečo? Načo toto všetko? Odpoveďou je, že to nemusíte a nepotrebujete vedieť. Len buďte šťastní a naplnení. Ani pečeňová bunka nevie, načo existuje. A môže si pomyslieť, že čo už len odo mňa závisí. Má pravdu. Môže pokojne umrieť a nič sa nestane. Veď denne nám odumrie mnoho pečeňových buniek. Sú nahradené a pečeň funguje ďalej. Ale ak by umreli všetky pečeňové bunky, tak umrie celé telo. Takže prečo máme prirodzene existovať a fungovať? Pretože sme zrejme súčasťou niečoho väčšieho, čomu nemusíme porozumieť. Skúste pečeňovej bunke vysvetliť, že existuje daňové priznanie. Nikdy nepochopí, dane a zákony. Taktiež ak by aj nám niekto, alebo niečo vysvetlilo celú našu existenciu, nedokázali by sme pochopiť na čo sa to pozeráme, čo to je.
Preto sa ani netrápme touto otázkou. Ale ak predsa len potrebujete konkrétnejšiu odpoveď, tak našou existenciou predsa stále niečo vytvárame. Nebudeme žiť večne. Ale môžeme vytvoriť niečo, čo bude. Napríklad dať život deťom. Miesto detí to môže byť vynález, kniha, obraz. Čokoľvek, čo by znamenalo pre spoločnosť malý stupienok smerom nahor. K tejto myšlienke sa vrátime v knihe neskôr a rozvinieme ju podrobnejšie. Možno máme obrovskú zodpovednosť. Sme súčasťou mechanizmu, ktorý sa bez nás nezaobíde. Možno si dávame všetci navzájom život. Sme si každá tá civilizácia, vesmír, organizmus, Bohom vzájomne.
Preto nedokážeme definovať význam života. Pretože je len jeden. Môžeme mu len dodať iný tvar, alebo farbu, dôjsť k nemu inou cestou. Ale vždy bude rovnaký. Ten spomenutý vyššie. Všetci o ňom hovoria a nikto ho nepozná. Napriek tomu stále niečo robíme, sme v pohybe. Nesedíme so založenými rukami a nečakáme na smrť. Sami nevieme prečo. Plníme význam života. Každý z nás z tých miliárd. A prečo v tom neprestať? Nech práve fliaskame naše decko, maľujeme obraz, vymysleli sme nový pohon, alebo sme sa okydali hamburgerom.. Prečo vlastne neprestať? Pretože touto našou malou a krátkou existenciou pomôžeme sformovať svoje okolie a priestor v ktorom žijeme. Možno ho formuje v jednu veľkú rakovinu, možno sme len hniloba a možno jedna vzácna esencia v strede vesmíru. Nevieme to. Avšak niečo sa okolo nás deje. Dávame čas a priestor do pohybu. Ak už aj neveríme v iné svety, alebo ten nadpozemský, tak môžeme po sebe zanechať niečo pre naše deti, príbuzných, známych. Zanechať po sebe niečo viac ako len uhlíkovú stopu. Možno sa stať nesmrteľným v našich vykonaných činoch.