V priestore to vieme definovať ako vesmír. Ale kde sa ten vesmír nachádza? Aký je veľký? Je na to odpoveď? Je. Znova si môžeme pomôcť našou malou pečeňovou bunkou. Nachádza sa v pečeni, čo je jedna planéta. Pečeň sa nachádza v tele, čo môže pre ňu znamenať vesmír. A za telo ako systém, v ktorom žije, nedokáže nahliadnúť. Možno registruje, že sa okolo nej nachádzajú iné orgány tak, ako človek registruje okrem svojej planéty aj iné. Avšak nechápeme pohľadu mimo náš vesmír. A čo ak je náš vesmír nejakou pečeňovou bunkou? Alebo orgánom. Alebo telom.. Takto si jednoducho môžeme predstaviť našu existenciu v priestore oboma smermi. Správne.. Nikdy nepochopíme kde presne sa nachádzame, na akej úrovni, akí veľkí či malí. Preto nemusí byť táto otázka pre nás podstatná. Nikdy sa nedozvieme odpoveď. Dalo by sa povedať, že bádanie vo vesmíre je zbytočné. Nikdy nám nedá tú ultimatívnu odpoveď a ani informáciu. Miesto odpovedí budeme nachádzať len viac otázok.
A kde sa nachádzame na duchovnej úrovni? Aj keď vôbec netušíme, či nejaký Boh existuje. Možno sme tak nepodstatní, že je zbytočné nejakého pre nás vymyslieť. Ak neexistuje Boh pre naše pečeňové bunky, tak ani pre nás. My sme tiež len nejakou pečeňovou bunkou. Uvedomujeme si akurát, že sme v nejakej dutine tak, ako pečeň. Avšak samotná pečeň vôbec netuší, že máme ministra zdravotníctva a že rezeň je najlepší so zemiakovou kašou. Teoreticky sme pre pečeňovú bunku Bohom vlastne my. Rozhodujeme o jej živote pomerom alkoholu oproti vitamínom. Ale to je Bohom potom aj Vaša svokra, či ten naštvaný školník. Tak ako o našom svete netuší nič pečeňová bunka, tak ani my netušíme, čoho súčasťou sme. Kto áno, prosíme sa prihlásiť u riaditeľa zemegule. Sme možno plesňou na nejakej týždňovej paradajke, na nejakom smetisku. Má zhnitá paradajka svojho Boha?
Aj ten, kto nemá svojho Boha cíti to poslanie. Že nemôžeme žiť večne, ale máme potrebu vykonať niečo, čo bude. To je tá hybná sila, ktorá vytvorila a tvorí tento celý svet okolo nás. Možno sme zneužití, použití a možno zneužívame iných a používame. Ale niečo po nás predsa len ostáva. Kým to všetko samozrejme nevygumuje nejaký zablúdený meteorit. Aj to nám už napadlo. Robíme všetko preto, aby sme osídlili inú planétu. Potom inú sústavu. Život je v nás hlboko zakorenený. Asi na ňom niečo bude. Na každom. Bude sa nám ľahšie umierať, keď budeme mať pocit, že mal význam. Aj keď ho nebudeme do poslednej sekundy poznať. Starým ľuďom sa umiera ľahšie, keď okolo seba vidia veľkú rodinu. V tvárach svojich detí vidia seba. koľkokrát sme už počuli, že sme celá mama, tata. Na smrteľnej posteli tak majú pocit, že aj keď umrú, tak budú žiť ďalej..
Preto nastáva otázka: Prečo nedať našej existencii význam aj tu a práve teraz? A aj potom, keď svoj význam mala zrejme aj predtým..
Veď ak by sme sa narodili v pralese a nikdy nepoznali žiadnu civilizáciu a ani náboženstvo, toto nutkanie, potreby, vízie by sme v sebe mali aj napriek tomu. My už niekam patríme od narodenia. Sme v SPLNE J decentralizovanom náboženstve. Nikto nás do neho nenútil vstúpiť, nemusel presviedčať. Ocitli sme sa v ňom prirodzene. Môžeme sa stretávať s podobne cítiacimi a uvažujúcimi ľuďmi. A každý budeme mať pravdu, nebudeme nikoho obmedzovať. Pretože ak má naše náboženstvo len jedného člena a to nás, obmedziť môžeme jedine sami seba. A prečo by sme to robili?
Tak si to tu užime. Sme tu zrejme prvý aj posledný krát. Nevrieskajme hneď po ránu, neponáhľajme sa, vychutnajme si aj bežný chlieb s maslom. Zmoknite trebárs do nitky, zastavme autom pri ceste a ľahnime si do poľa. Robme čokoľvek, čo nám dáva zmysel. Aj práve v tú jednu konkrétnu sekundu. Čo ak aj naša existencia trvá len sekundu? A nepovažujete ju za bežnú a zbytočnú. Život nie je za trest, ale je darom. Všetci mŕtvi závidia chromým, alebo niekomu, čo nemá poplatené všetky účty. Naozaj nemôžeme žiť večne. Ale môžeme vytvoriť niečo, čo bude. Dni sa netrávia, ale užívajú. Nie sú naším jedom, ale ďalším skvelým jedlom. To, ktoré nám je (ak máme šťastie) doručené každý jeden deň pred naše dvere. Stačí vyjsť von a nabrať si koľko chceme. UMRIEME NA 100%. ŽIME NA 100%.