O čo všetko by sme sa pokúsili, ak by sme vedeli že nemôžeme zlyhať? Každý deň je vlastne o skúšaní. Niektoré už máme natrénované dobre (počkať si na autobus a odviezť sa do práce/školy) a niektoré stále trénujeme (získať vyšší plat, lepšie známky). Ale všetko čo sa cez deň udeje keď vstaneme z postele, je vlastne pokus. Že to znie veľmi všeobecne a vágne? Tak skúste dať zrobiť päť ročnému dieťaťu praženicu a presso v kávovare. Aha.. Pre neho to už výzva je. Čo by sa stalo, ak by ste na prvý krát spiekli praženicu? Aký dôvod by ste mali neskúsiť ju upiecť ešte raz? Keď jeden deň nestihnete autobus, druhý deň zhodnotíte všetky dostupné informácie a zrejme sa vám to už podarí.
A takto to je s každou výzvou, možnosťou, príležitosťou, snom, víziou, či cieľom. Aj s tými ťažkými. Podstatné je, aby sme skúšali ich dosiahnúť. Pretože skúšanie je vlastne optimalizácia a zefektívňovanie času, priestoru a energie. Je to len o zoptimalizovaní týchto veličín. A preto s nimi musíme pracovať. Podobne, ako ukuť meč. Ani ten sa neukuje jedným úderom. Čím ich je viac, tým je meč krajší, silnejší, ostrejší.. A také budú aj vaše výsledky. Čím viac budete do nich búšiť, tým budú dokonalejšie.
Pri skúšaní nemáte čo stratiť. Každou sekundou si môžete nájsť dôvod, prečo prestať. Toto uvedomenie je oslobodzujúce. Nestratíte nič, len sa ocitnete na začiatku. Tu však nastupuje pozitívna, alebo negatívna motivácia. Keď prejdete dve hodiny pešo a k vrcholu hory máte už len pol hodiny, tak zrejme sa neotočíte. Ale ak ste prešli hodinu a k vrcholu máte ešte dve hodiny, tak je možné že to vzdáte a nebude vás to ani trápiť. Čiže ak sa bojíte, že pri tom skúšaní skončíte skôr ako by ste chceli, urazte na začiatku čo najväčšiu vzdialenosť. Potom sa vám už nebude chcieť skončiť a budete skúšať ďalej. A hlavne keď skončíte, môže sa to stať precedensom pre budúcnosť. Všetko čo začnete skončíte predčasne, až sa prestanete o niečo pokúšať úplne. A jedného dňa si uvedomíte, že sa nikam neposúvate a prešľapujete na mieste.
Jednu podstatnú vec mi ukázal známy pri hraní videohry. Nie je podstatné o čom bola. Podstatné bolo, že na mape bola truhlička a bolo nutné prejsť niekoľko minút, aby som sa dozvedel čo v nej je. Povedal som, že sa mi nechce a idem inou cestou. No a môj známy mi povedal: tú truhličku tam niekto naprogramoval, niečo do nej dal. Možno v nej nič nie je, ale veď práve o tom je tá hra. Ísť sa presvedčiť, hrať.. Je to hra, tak hraj. Čo iné chceš v tej hre teda potom robiť?
A to isté sú vlastne aj naše životy. Osud vám prihrá novú príležitosť, či možnosť a vy ju obídete, alebo cúvnete. Ale čo iné chcete v tom živote robiť? O tom predsa život je! O skúšaní, otváraní tých truhličiek. Niekedy z nich na vás niečo vyskočí, niekedy sú prázdne a niekedy v nich nájdete naozaj niečo veľmi cenné. Niečo, čo vám dokonca zmení život. Nová práca, nový partner, voľný víkend, pár drobných naviac, pozvánka, výzva, niečo čo sa vám zapáči a chcete to získať.. Choďte a otvorte tú truhličku. Pretože viac ako to čo v nej bolo/nebolo vás bude trápiť, že sa nikdy nedozviete čo v nej byť mohlo a možno aj bolo..