Vianoce – sviatky Božieho pošahania

V mene Nintenda, Dráčika a iPhonu amen. Ľudia nepotrebujú cez Vianoce psychiatra, ale exorcistu, aby z nich vyhnal ducha Vianoc. Komu som čo kúpil, bude dosť? Čo keď mi kúpi niečo drahšie? Čo keď mi nič nekúpi a ja mu kupujem zbytočne? Ako ukážem susedom, že sme kúpili nový televízor? No veď necháme škatuľu od neho dvadsiateho piateho pri košoch a otočíme ju etiketou dopredu. Dôkaz, že prišla z internetového obchodu práve nám. Ešteže sme žene kúpili nový kožuch. To si budú susedia vo výťahu obzerať dookola drevené obloženie, len aby náhodou ten kožuch nezbadali. Konečne to je aj nejaká výhoda, že bývame na ôsmom. Všetci to uvidia. A stromček natlačíme úplne do okna, aj keď miesta je na druhom konci obývačky. Pes a klavír sa presťahujú do chodby. A záclonu dole. Jednoznačne! A keď to nepomôže, tak sa postavím do okna budem každého ohadzovať vianočnými guľami.

Apple, Calvin Klein, či Samsung vnesú do sŕdc viac radosti a vďaky ako Panna Mária a Ježis Kristus. Prežehnávame a modlíme sa pred výkladom s ich výrobkami. Len aby sme ich na Vianoce dostali. Jedna z najsilnejších modlitieb dnešnej doby: Pane Bože nech sa už zapne ten prúd, musím čeknúť Fejsa..

Poďme ešte aj ten Vianočný stromček strápniť. Ná, tu máš gule, ďalšie gule a ďalšie, ty hajzel zelený, nezaujímavý. Nech sú tie Vianoce bohaté, že stromček poláme. Davaj synu všetky tie gorále z krabice, lebo už sa na tie sviatky nemôžem pozerať, že aký si ľavý, kapusta tu smrdí a keď otvorím okno, tak z neho rovno aj skočím. Že také sviatky musí človek tráviť práve s tými najotravnejšími a najneschopnejšími ľuďmi. Stromček pokryjeme celý Vianočným mejkapom, že vlastne pod ním by miesto neho mohla byť pokojne aj zdochnutá krava a nikto by si nič nevšimol. Hlavne nech bliká na ulicu ako keby dostal epileptický záchvat a sračku zároveň.

Ľudia sú opantaní drahými darčekmi, ktoré nemajú žiadnu hodnotu. Pritom jeden druhému nedávajú hodnotné darčeky, ktoré nič nestoja. Netreba z nich utierať prach a nech ich aj dostaneme desiatky, stále ich môžeme nosiť so sebou. Dvadsiateho tretieho zastaviť mamu v šponovkách, ako sa ponáhľa dvanásť sekúnd po utíšení budíku po vedro a mop, kým druhá ruka už nastavuje teplotu v rúre a mysľou sa snaží zapnúť vysávač v komore. Povedať jej tú vetu, ktorú už raz počula v nejakom sci-fi filme: Mamka sadni si, celý rok si tu bola pre nás, ťažko pracovala. My sa o všetko postaráme, do konca roka už nepohneš ani prstom. Len keď si budeš chcieť znova na gramofóne vypočuť piatu symfóniu. Áno, po vyslovení tejto vety by boli potrebné dve balenia Xanaxu na upokojenie plaču, striedajúceho sa s nekontrolovateľným smiechom. Mama by samozrejme ešte neveriacky celý deň chodila po byte, či len nie je súčasťou nejakého tajného sociologického experimentu. Nebol by to nádherný darček, keby ju všetci priviedli k prestretému Vianočnému stolu a poďakovali jej za to, čo pre nich za celý rok urobila? Možno by sa najprv opýtala, že kto z nich potrebuje jej obličku. A jasne, že by ich zdrbala za šmuhy na okne a že nemali premyť kapustu do kapustnice 🙂 Ale dostala by najtrvácnejší darček: peknú spomienku.

Sme ako psychopati, ktorí si užívajú znásilnenie statným chlapom v tmavej uličke. Znásilnení konzumom. Najprv to trocha peňaženku zabolí. Len tak jemne, ako pri prvom nežnom anále. My vieme, že by sa to nemalo, ale vieme, že to bude nový a slastný pocit. Tie čísla sa na spotrebnom úvere po druhej tretej splátke už nezdajú také hrozné. Neskôr nás úplné pohltí štokholmský syndróm a ešte mu poďakujeme, že nám  nadiktuje kedy sme pekní, a že nám vždy doma či v garáži niečo chýba. A keď bude jedna garáž plná po strop, postavíme druhú nech susedov šľak trafí.. Pomáha otvoriť šuplík, vložiť do neho mozog kedy potom môžeme vybehnúť von, vznášať sa do názorov cudzích ľudí, ktorým na nás nezáleží..  Kupujeme si bezcenné veci a prichádzame o ten najvzácnejší dar. O čas. Nikto nám nevráti hodiny skúšania si farebných šmát ktoré aj tak skončia na povale za chvíle s našimi blízkymi. Celoživotné zážitky vymieňame za chvíľkové onanovanie pred zrkadlami. Dokážeme sa prenakupovať k vlastnému pohrebu. Neostane po nás žiadny vynález, kniha, obraz či dobre vychované dieťa. Len kopec handier a umelej hmoty, ktoré po našej smrti niekto vynesie na smetisko. Hneď vedľa nás.

TIEŽ SI PREČÍTAJ:  Pekné prsia neurobia každú ženu príťažlivou

Kúpiť si konečne ten drahý telefón je iný adrenalín. Cítime, ako sa vo vrecku s ním chodník po ktorom kráčame rozširuje a keby sme povedali, tak aj planéta sa začne točiť opačne. A náš šuplík plný telefónov, či prípadne šatník nám povedia, koľko krát sme potrebovali resuscitovať naše ego, vyriešiť nejaký emocionálny problém a koľko sme ich dodnes aj tak neuspokojili (neviem načo som si kupovala tento strašný sveter). Pretože máme v sebe prázdno, ktoré nedokážeme ukojiť ničím, z čoho dokáže čas extrahovať hodnotu. Naše potreby sú ako vrecúško čaju v horúcej vode. Pozorujeme ho, ako sa lúhuje, tešíme na čaj. Na vyschnuté vrecúško v koši si na druhý deň pri lúhovaní ďalšieho ani nespomenieme. To prázdno je ako deravá nádoba, do ktorej síce nalejeme hektoliter vody. Lenže už keď ho tam lejeme tak vieme, že jedného dňa voda odtečie a my budeme do nej musieť naliať ďalší hektoliter. A takto dookola celý život. Ale čo keby Vám niekto povedal, že sa to dno dá zalepiť? A že do tej nádoby vlejete vodu už len jeden posledný krát? Že od nasledujúceho dňa už budete mať všetko cenné a hodnotné vždy so sebou. A že to nikdy na cene nestratí, bude vždy trendy, stále vo vás bude vyvolávať tie príjemné pocity ako nekonečne šumiaci celaskon. Iným ľuďom sa to bude páčiť a dokonca vám to ani nebudú závidieť. Lebo to pre nich nebude mať hodnotu. Vaše spomienky, zážitky, vedomosti, skúsenosti. Niečo málo sa z toho dá dokonca aj kúpiť a nikdy nebudete ľutovať, že ste za to vysolili vaše peniaze. Tá lepšia správa je, že väčšina tých vecí býva zadarmo a dostupná ihneď a všade. Stačí sa len natiahnuť. Neotvoríte pri tom peňaženku, nikoho neokradnete, neukrátite. Ďalšia vetrovka bude bezcenná na pozadí spoločne prežitého víkendu v horách, kedy ste nemohli otvoriť dvere kvôli metru nového snehu ráno a po horách sa celú noc ozývalo ó ááánooo. Keď odtiahnete pred oknom tie nové dekoračky zo saténu, neotvoria sa pred vami také obzory, ako keď budete rozumieť čo i len jednému cudziemu jazyku. Ani cez Gucci okuliare za niekoľko stoviek neuvidíte zážitky, ktoré sa vám snaží opísať nejaký váš známy. Budete sa aj s novým autom v garáži cítiť chudobní, pretože nebudete poznať všetky tie slová, ktoré ste v knihách nikdy neprečítali a ktorými by ste sa mohli zapojiť do debaty s tými zaujímavými ľuďmi pri bare.

Zlá správa je, že keď konečne vo svojom živote získate prvý takýto cenný dar, pochopíte koľko času ste v tom živote premárnili. Dobrou správou je, že ste vytriezveli z neustáleho ožierania sa konzumom a navôkol začnete všade vidieť porozhadzované darčeky, pre ktoré sa už len treba natiahnuť. A aj keď vám zhorí dom o žiadne z nich neprídete. Vianoce budú odteraz už každý deň.