Sociálne siete

Nechávame si na nich schvaľovať naše životy cudzími ľuďmi, ktorým na nás vôbec nezáleží. Každý deň potrebujeme našu bublinu nafúknuť ďalšími lajkami. Sme spoločnosťou a svojím pokriveným rebríčkom hodnôt tlačení k tomu, aby bol celý náš život jedným sledom dokonalých instagramových fotiek, lajkov a pochvál. Chodíme si tam po ne, ako závislák po dávku k dílerovi. Sme slabí, náš život je v cudzích rukách, sme závislí. Ožraní vlastným egom.

Denne si chodíme doliečovať na sieť komplexy. Závisláci už nevedia, ako si tie fotky na Instagram poukladať. Akú ihlu vybrať, kde si dávku pichnúť. Celé telo je posiate vpichmi a dávka je neúmerne vysoká. Aj tak po nej neprichádza ten vytúžený rauš. Už mi pochválili všetky časti pokožky aj bavoráka. Instagramový úsmev im prirástol do tvárí jak chrasta. Ktovie, či si ho tie ženské dávajú večer dole, keď revú pred zrkadlom. Naše slabosti a chyby nás prenasledujú ako nájomný vrah. Chceme ho znova a znova zabíjať lajkami. Osvedčene funguje: Nemôžem byť sama sebou, tak budem niekým iným. A potom schizofrenicky vraždíme toho blbca, ktorý môže za všetky naše chyby, neúspech a nedostatky.

Za lajky si ľudia kupujú ilúzie. Kedy jedna podarená fotka, alebo komentár popratá bodrel v dome, naplní bankové konto po okraj a v práci z nás urobí investorom. Zotrie učňovku, nezaplatenú splátku hypotéky, tlustý zadok a vyplní to prázdno v hlave. A takto si na naše boliestky prelepíme dennodenne náplasťami a pod nimi sa po celý čas skrýva jedna mokvajúca, hnijúca rana, ktorú tie náplaste aj tak nikdy nezahoja. Pretože ľudia sa boja jaziev. Tí, ktorí v nej vidia životné memento si takéto rany ošetria a kráčajú vpred. Nepotrebujú nikoho, aby im schvaľoval ich životy. Nie sú uväznení v názoroch iných.

Siete plné veselých tvárí, ktoré znova našli dôvod zamastiť svoj Instagram ďalšími hovnoriginálnymi fetkami, pri ktorých sa tvária ako panna Mária pred počatím s duchom svätým. Nositeľky génu lieku proti rakovine, Alfa samcov, čo sa ešte ani nedostali z alfa hladiny.. Už len pozeraním na tie fotky chytá človeka žijúceho v realite nepríjemný pocit v rekte, kedy hemoroidy požierajú rakovina konečníka.

Hanbu sme povýšili na cnosť. Prevraciame hodnoty, ako to pasuje nášmu egu. Aby sme tú príšeru v nás konečne nasýtili. Obetujeme preto viac, ako získame. Niekedy sme boli v depke, keď nám niekto prečítal denníček. Dnes sme v depke, keď nám nikto ten denníček neprečíta. Žijeme v bublinách. Myslíme si, že je to životodarný horský vzduch a dýchame krásne zhlboka. Avšak je to len vrecko prdov, ktoré vyšli z mnohých tesných plaviek v jednom verejnom sociálnom bazéne.

Keď si niekto potrebuje na sieti nechať schváliť že nie je tučný, tak pravdepodobne je.  Keď sa potrebuje pochváliť deťmi, tak sú asi len také tie bežné, ničím nezaujímavé. Keď sa chváli peniazmi, cíti sa chudobní. Pretože ak by všetky tieto veci hodnotu mali, užívali by sme si ich. Keď je jedlo chutné, nebudeme ho ešte soliť. Mali by pre nás hodnotu. Boli by naším súkromím, pokladom, ostrovom. Sociálne siete nám len ukázali pravú tvár. Teda nie nám všetkým. Len tým, ktorí ju potrebovali vidieť a ktorí ju aj tak nezbadali. Ale aspoň sa vyprofilovali pre nás ostatných. Už vieme, na koho si dávať v realite pozor J Mali a mohli byť motivačným médiom, ale stali sa panoptikum hrôzy, voskovým múzeom, šopou v ktorej kopec zatvorených ľudí kričia, akí sú úžasní. To čo pre nás nemá hodnotu, vyžaduje názor okolia. Je to znakom prázdneho, nerozhodného človeka, ktorý je rukojemníkom názoru cudzích ľudí. Pretože so sociálnymi sieťami prichádza jeden nepekný efekt. Prestávame žiť svoje vlastne životy a žijeme predstavy iných. Nie čo by sa mi páčilo.. Čo by sa IM páčilo. Nie čo mne chutí, ale čo by im chutilo. Nie čo by som si chcela kúpiť, ale čo by si kúpili oni.. Ale tie raňajky by neboli tak výdatné, keby neboli na Instagrame. Ona by si dala na raňajky aj to, čo jej naozaj chutí, ale nevyzeralo by to tak fotogenicky. Tak je to, čo dostane vizuálne najviac lajkov. Také raňajky by bez lajkov ani nespolkla.

TIEŽ SI PREČÍTAJ:  Šťastie je výsledok, nie voľba.

A zrazu nám prestáva dávať náš vlastný život logiku. A zaujímavé je, že nás nenapĺňa, keď dáva logiku cudzím ľuďom. Tak čo vlastne od tých sietí chceme? Nevieme. Ale sú tam všetci..

Naskytá sa tu konšpirácia, že sociálne siete vymyslela svetová psychiatrická asociácia a schválila svetová zdravotnícka organizácia, ako jednu z najväčších psychologických štúdií ľudstva. Na sieťach nájdete kopec diagnóz.. Čiii pardon užívateľov, ktorí sedia na niekoľko strán v akejkoľvek knihe psychických chorôb, či úchyliek.

Po zhliadnutí takého Instagramu nerastie miera motivácie a inšpirácie, ale práve miera úzkosti a depresie.. Kde aj to dievča z vyšného konca poslednej dedinky na východe má zrazu potrebu nájsť skratku k héliovým balónikom a západu slnka. Zrazu pochopí, že vlastne nikdy nebola spokojná so svojím telom, životom. Výlet z predvčera na ten kopec stál vlastne za prd, lebo som si ho nenatočila a nenafotila. A nenazdieľala. Bezcenné. Ešte že jej to niekto vysvetlil. Skoro umrela šťastná. Sociálne siete sú droga. Kokaín sa tiež berie, ak človeku v živote niečo chýba. Závislý človek vie, že po dávke príde znova obdobie depresie a prázdnoty. A to vedia aj užívatelia sietí. Abstinenčné príznaky sa začnú ozývať s predlžujúcou sa bezlajkovou vlnou. Na sociálnych sieťach “berú” obvykle obe strany. Aj autor fotiek, ktorý si kliknutím na “uverejniť” zobral svoju dennú dávku. A čaká, koľko ďalších závislákov si z jeho produktu hneď po prebudení potiahne čiaru. Alebo tesne pred spánkom.

To čo lajkeri nevedia je, že na sociálnych sieťach ide VŽDY o majiteľa účtu. Ten nádherný modrý chrobák z amazonského pralesa je nepodstatný.. Halóó, ja som bol v Amazonskom pralese! Halóó, ja na to mám. Źijem úplne šialeným, dobrodružným životom. Čo že som si na to zobral pôžičku a bývam u mamy.  Stále tam počuť ten zúfalý výkrik do tmy. Nekukajte blbci na tú fotku, všimnite si mňa preboha! Kŕmim sa vašimi lajkami! Schváľte mi môj život! Ukázal by som vám aj mäso visiace z rebra. Len mi prosím resuscitujte ten môj nudný život! Som jeden z tých nezaujímavých z davu. Chyťte moju ruku, ktorá trčí nad hladinou, topím sa. V ilúzii vlastnej dokonalosti.

Sociálne siete slúžia predovšetkým na desocializovanie samého seba. Zúfalci, ktorí nedokážu prijať to, kým sú. A sú leniví to zmeniť. Tak si potrebujú nechať odobriť tú svoju neschopnosť a nedostatky. A potom si tými lajkami potierajú tvár. Smrdí to samoľúbosťou. Páchne narcizmom, ale príjemne to na chvíľu hreje. Konečne sú moje deti pekné, dovolenka drahá a moja záhradka dokonalá. Ako keby predtým neboli J

Sociálne siete naslepo trafili jadro ľudského primitivizmu. Chváliť sa – závidieť. Jednoduchá rovnica. Je to len a len potešiteľné. Viac Instagramov! Je ako ruka, ktorá vypučí bielu vyrážku. Nech vyjde na svetlo sveta všetka tá povrchnosť.

Momentálne končí sociálna fáza 1.0 a začína 2.0. Generácia, ktorá na sociálnych sieťach zostarla a depresia sa ešte prehĺbila. Nemôžu ukazovať pekné telá, mladosť a dokonalosť, tak zrazu je pekné všetko to bežné, čím predtým opovrhovali. Pokrytectvo 2.0. Byť tučný je zrazu okej, mať strie, vrásky, sivé vlasy a celulitídu je okej. Pretože ich už majú aj oni. Sociálne siete môžu za mnoho samovrážd, ale keby ich zajtra vypli, tak snáď pol sveta upadne na chodníkoch do bdelej kómy. A to si nemôžeme dovoliť. Drogy nám stále predlžovali agóniu. Lepšie bdieť, ako byť mŕtvym.

Avšak sledovatelia nemusia byť vôbec zúfalí. Ich idoly žijú totiž presne taký istý prázdny život ako oni. Toto by mohol byť pokojne slogan sociálnych sietí..