Nemôžeme žiť večne. Ale môžeme vytvoriť niečo, čo bude.

Mnoho ľudí je mŕtvych už počas života a mnoho ľudí ožije až po smrti. Na hroby sa nechodí kvôli mŕtvym. Ale kvôli živým. Kvôli nám samým. Chceme dodržať tradíciu. Tú, ktorá nám prisľúbi, že aj na náš hrob niekto raz za rok položí kvet. My sa totiž nebojíme smrti, ale zabudnutia. Že si na nás nikto po smrti nespomenie. A my zomrieme už naozaj. Chodením na hrob si požičiavame čas našich zosnulých. Je to sebecké, ale pri ich pomníkoch sa modlíme za seba. Myslíme na seba. Vidíme sa na parte. A nechceme umrieť. Predstavujeme si, že raz aj na tých našich hroboch sa bude niekto presne takto modliť. Že sa na nás nezabudne. Mŕtvym sú naše spomienky zbytočné. Sebecky na nich spomíname kvôli sebe. Aby sme sa tiež cítili nesmrteľnými. Môžeme sa pomodliť nad hrobmi mŕtvych aj miliónkrát, počuť to nebudú. Počuť to budeme my a okolostojaci. Chceme a potrebujeme to počuť. Preto sa budeme modliť pri pohreboch veľmi hlasno. A veľmi plakať a kvíliť nad mŕtvym, ktorého spúšťajú do tmavej jamy. Preto sme z toho urobili tradíciu. Tradíciou je aj to, že jeme rovnaké halušky z rovnakej misy ako náš otec. Popiskujeme si pesničky, ktoré si v záhrade popiskoval náš dedo. A to len zo strachu zo zabudnutia. Akoby to predlžovalo náš posmrtný život. To, čo bude ďalej pokračovať v našich deťoch, či skutkoch. V tom, čo po sebe zanecháme. Uspokojujeme sa s touto ilúziou a snažíme sa pretvarovať, aby nám na to nikto neprišiel. Podprahovo vštepujeme našim deťom naše pravidlá, snažíme sa ich deň čo deň vymiesiť na náš obraz. Naklonovať sa. Hľadať v nich naše povahové črty a znásilňovať ich dookola, len aby niekto povedal: ten tvoj syn je celý ty. Takými slovami sa nám kútiky úst mierne zaoblia a my si môžeme ísť na počesť víťazstva zapáliť cigaretu a a kochať sa vlastnou nesmrteľnosťou.

Deti pokojne vymeňme za knihu, obraz, záhradu, pomenovanie ulice po nás, či vynálezom, ktorý pomáha mnohým ľuďom. Myšlienkami na ne sú anestetiká, ktoré si do žíl po dávkach púšťame. Máme nádej, že v momente smrti nimi budeme dostatočne opantaní aby tá nebolela. Naozaj nemôžeme žiť večne, ale každý z nás môže vytvoriť niečo, čo bude. Možno si o sebe myslíme, že sme ten najsprostejší, najzúfalejší a najnepoužiteľnejší tvor na planéte, ale nezabúdajme že sme sa narodili originálom a máme niečo, čo na tejto planéte nemá nikto iný. Našu osobnosť. Tú veľkú a často krát neprebádanú encyklopédiu. Mali by sme si ju celú prečítať a na konci budeme vedieť čo je témou diela.  Možno tú encyklopédiu už čítame a z témy vyberáme ideu diela. Žijeme ňou, zanechávame po sebe stopu. Možno si toto stačí už len uvedomiť. To je celý zmysel nášho bytia. Cintoríny nás neurobia nesmrteľnými. To naše činy a skutky. Ich neexistencia nás prinúti každý deň ráno vstať a veriť, že práve v tento deň nejaký taký významný a zapamätateľný skutok vykonáme. Nie ani osemdesiate šaty v našej skrini a ani predbehnutie celej kolóny na ceste to nebude. Musí to byť taký skutok, ktorý nás učiní nesmrteľnými. Vykonali sme taký? Ak áno, môžeme umrieť trebárs aj hneď.. Tí, ktorí spáchali samovraždu pocit naplnenia zrejme už zažili.

Každý deň vstávame vystrašený zo života a myšlienka na smrť nás naopak upokojuje. Nie je to teda práve ten život, čoho sa tak bojíme? Smrť nebolí. To život.  Čoho sa teda bojíme? Že zapríčiníme gól do vlastnej bránky? Že prehráme ďalší zápas? A ďalší? Nie je úžasné práve to, že nás tréner nenechal sedieť na lavičke, ale že nás povolal do prvého útoku? Stále vedieme loptu, môžeme kedykoľvek vystreliť. Keď nebudeme strieľať, gól nepadne. Kto bude na konci nášho života vedieť, že na ten jediný gól ktorým sme vyhrali zápas jedna nula, sme potrebovali stovky striel? Podstatné bude vždy len meno hráča, ktorý skóroval. Môžeme sa zapísať na listinu strelcov, alebo skončí zápas nerozhodne a nikto si na neho už nikdy nespomenie. Že už máme málo času?? Kým sme živí, čas máme. Do truhly si máme ľahnúť životom odšťavení. A tú šťavu tu nechať pre svojich blízkych, pre spoločnosť. Každý kto sa bojí umrieť, už dávno mŕtvy je. Smrť nešetrí nikoho. Po smrti bude presne to, čo sme zažili predtým kým sme žili. Že sa nepamätáte? Hups….

TIEŽ SI PREČÍTAJ:  Prečo sa neospravedlňovať

Smrťou sa náš fyzický život naozaj skončí. Ale naša osobnosť, duša, meno, skutky sa môžu stať nesmrteľnými. Budú ďalej predávané v knihách a hlavách tých, ktorých sme inšpirovali, či motivovali. Môžu to byť naše deti, študenti, cudzí ľudia. Len im musíme dať dôvod vymedziť v tých ich drahocenných mozgoch trocha miesta pre nás. Neexistuje ani nebo a ani peklo. Minimálne nie na tomto svete. Tak prečo neostať živým po smrti aj v tomto svete?

Umrieme presne tak, ako keď odumrie trebárs naša pečeňová bunka. Pozastavili ste sa nad tým niekedy? A čo ak sme aj pre nášho Boha podobnou pečeňovou bunkou? Len existujeme v trochu odlišne fungujúcom vesmíre. Dodnes umrelo cez 100 miliárd ľudí. Väčšina dnes už nikomu nechýba. Pár z nich poznáme. Známi vedci, umelci, spisovatelia… Koľkí z nás si dnes spomenú na svojho pradedka, či prababku? Oni prakticky neexistovali. A boli by navždy zabudnutí, nebyť nás. Vás. Sme nositeľom ich tvrdohlavosti, vďaka ktorej sme vybudovali úspešnú firmu, dali prácu desiatkám ľudí a vyrobili nový obal ktorý používajú milióny ľudí. Možno boli učiteľmi, doktormi, pastiermi. Ale mnoho ich povahových čŕt si nesieme naprieč stáročiami sebou. Aj na ich základe robíme rozhodnutia. Niektoré ľudí okolo nás rania, iné urobia šťastnými. Mala by byť naša povinnosť uchovať v sebe čo najviac mentálneho bohatstva, ktoré prinesie osoh našim deťom, nášmu okoliu. Aj keď tu už nebudeme. Ak máme deti alebo chceme mať, tak môžeme pracovať na sebe a predať im morálne hodnoty, mentálne veno. Celý život ho znásobovať, pestovať. Nie nasilu. Ale svoje deti inšpirovať a motivovať. Aby sa jedného dňa stali nami. V nich a ich deťoch budeme nesmrteľní. Ak to nebudú deti, tak náš svet je stále veľmi nedokonalý a obrovský. Stále je v ňom mnoho nedokonalostí a medzier. Tie môžeme vyplniť našou prítomnosťou. Sú ako pukliny na dome. Môžeme ich vlastnoručne opraviť, zaceliť. Alebo môžeme motivovať niekoho, aby tak urobil.

Náš rodokmeň trvá možno stovky rokov, možno tisícky. Sme vyústením všetkého snaženia našich predkov. Necítite sa ako vyvolení? Koľká pocta sa vám dostala. Je čas sa za tút energiu a čas odvďačiť. Všetkým naším predkom a hlavne sebe samým. Pogratulovať si, že sme tu. Už toto je samo o sebe obrovská motivácia. Nebyť tým, ktorý túto niť pretrhne. Odvíja sa už toľké roky, či storočia. Pletie jeden nádherný šál a my sme jedným z jej riadkov. Aj ten náš skončí, ale nad ním môže začať nejaký ďalší. Tak akej farby a vzoru bude?

Vytvorili ste niečo večné? 🙂