Kým uveríme v Boha, uverme najprv v seba

Na Ježiška a iné zázraky dokážeme veriť roky a aj celý život. A v seba nedokážeme veriť ani pár sekúnd. Napriek tomu, že sme sami sebe zázrakom. Že sme sa ocitli práve tu a teraz. Zhmotnení z miliárd rokov starého vesmírneho prachu. Aké všetky sily sa museli spojiť, aby sme sa teraz mohli nadýchnuť! Sme jedna zásadná informácia z vesmíru. Plní života od končekov vlasov až po palce na nohách. Nesieme priestorom úžasné posolstvo. Je to tak veľké, až sa nám to zdá nepravdepodobné, že sme to práve my! Akoby sme si to nechceli priznať.. Pravdu nemusíme spoznať, keď nežijeme v klamstve. A keď v klamstve žijeme, tak aj tak nechceme poznať pravdu. A vesmír je v rovnováhe..  Rodíme sa ako plné nádoby a už na začiatku života tú nádobu vylejeme. Akoby nás ťažil pocit zodpovednosti. Pretože keď bude nádoba prázdna, nemôže sa z nej už nikdy nič vyliať. Potom sa snažíme to prázdne miesto schizofrenicky zaplniť znova.  Často krát niekým iným, lebo sa nám zdá, že u cudzích tečie čistejšia voda. Necháme si naplniť prázdnu špajzu susedom. A to ešte pokazenými potravinami. Pretože on určite najlepšie vie, čo nám chutí. Budeme sa stravovať tak, ako on uzná za vhodné. Nebude nám to chutiť, ale zvykneme si. Začneme žiť štokholmským syndrómom. Neskôr keď sused znova vybalí nákup do našej špajze, po ceste sa ešte aj vyspí v našej posteli, zavolá do práce, že neprídeme. Odovzdáme mu dobrovoľne kľúče od celého nášho života. Bude nás ním vodiť ako slepca. Dokonca sa na neho začneme spoliehať.  A jedného dňa nás vyvedie ďaleko za mesto a nechá na samote. A kým nájdeme cestu späť, uplynie veľa nášho drahocenného času. Vymedzeného času, ktorého tu máme naozaj veľmi málo. Prídeme domov a zistíme, že naša špajza je prázdna. Že ju sused odniesol k niekomu inému, komu by mohli  v  špajze tie jeho pokazené potraviny hniť. Ale je to pochopiteľné, keďže budene dohromady žiť viac životov. Bežní smrteľníci dostanú jeden život. No tak my ich máme niekoľko. Jeden za mamičku, jeden za svokru, jeden za šéfa, jeden za suseda.. ako v tej riekanke.. A ten náš skončí presne tak isto.

Akokoľvek sa môže zdať, že nám ľudia niečo dávajú, nie je to pravda. To my musíme natiahnuť ruku a to podané si do seba vložiť. MY dovolíme niekomu uraziť nás, potešiť. My otvoríme dvere na špajzi. Ona totiž to nemá kľučku. Je ako jeden veľký kus mramoru. Alebo studeného betónu. Záleží od nás akému materiálu dáme počas života život. Ľudia môžu pred našu špajzu doniesť „dary“. Len ich tam položiť a dúfať, že si ich do nej vložíme. Tak prečo si do nej dobrovoľne vkladáme toľko pokazeného a nezdravého jedla? A ešte sa divíme, že v špajze neostalo miesto na sladký dezert, alebo chutný zajtrajší obed. Zajtra nás čaká prežúvanie zvyškov, ktoré už nikto nechcel. V špajzi sne totiž už nič iné ráno, keď sme sa ponáhľali do práce, nenašli.

Nie je na tom nič zlé odmietnuť ruky, ktoré nám chcú podarovať páchnuce zbytky, alebo otrávené jablko. Nech si ho darca zoberie späť, odkiaľ prišiel. Jemu samotnému bude ľúto ich vyhodiť a ak nenájde inú obeť, nakŕmi sa nimi on sám. Tých darov je naozaj viac, ako dokáže Vaša špajza poňať. Starostlivo si ich vyberajte ako ovocie na miestnom trhovisku. Tam tiež poobraciate každý plod v rukách niekoľkokrát kým ho kúpime. Robme tak s každou myšlienkou, emóciou, citom, pocitom. Potom nebudeme musieť každý večer umývať špajzu od zhnitých zvyškov.

Zlé veci sa nám nedejú preto, lebo nám ich robia zlí ľudia, ale preto lebo sme im to dovolili. Náš život je z 10% to čo nás postretne a z 90% to, čo s tým ne/urobíme. Väčšina ľudí má zrkadlo nastavené pod takým uhlom, aby pri pohľade na neho, smerovalo priamo do jeho srdca. Avšak toto zrkadlo nemáme mať napevno zošrubované, ale má mať pánty poriadne namazané. Aby sa mohlo v prípade potreby zrkadlo vyrovnať a nastaviť človeku oproti. A keď k nám vypustí negatívnu myšlienku alebo emóciu, tak aby sa odrazila priamo späť tam, odkiaľ vyšla. Taký človek nemá právo vidieť naše srdce. Pichať do neho a tešiť sa ako krváca. Naopak.. Keď mu vrátime tie jeho špicaté kopije, vrátia sa jeho pokriveným zrkadlom priamo do jeho srdca. Otrávi sa aj sám. Nemusíme proti nemu používať žiadne iné zbrane. Len tie jeho. My nepotrebujeme vyhrať žiadnu bitku. Žiadnu sme nezačali. Nie sme v konflikte. To on je. Väčšinou sám so sebou. Nechajme ho vyhrať tú schizofrenickú bitku samého so sebou. Nenechajme sa vtiahnuť do boja. Jedine, že nám na ňom záleží. Vtedy môžeme to naše zrkadlo mierne vychýliť, vypustiť z nášho srdca pozitívnu myšlienku a jeho stvrdnuté srdce ovlažiť. Možno nie je z kameňa, ale z hliny. A vyrastie mu v ňom niečo pekné, čo ho zohreje. A čo aj on sám bude chcieť denne zalievať. Neplytvajme zrnkami. Niektoré srdcia sú naozaj neúrodné. Už dávno zničené eróziou, ktorú spôsobilo nehostinné prostredie. Nebude Vám takých semiačok ľúto? Niekto iný na nich niekde čaká.

Náš život je.. Prekvapivo náš.. Môžeme si s ním robiť čo chceme. Je to naša výsada a nie výsada všetkých ostatných. Tí nemajú na náš život nárok. Žijeme v našom živote a nie v životoch iných. Aspoň by sme mali a mohli. Sme bohom sami sebe. Vznikli sme veľkým treskom a sme stredobod vesmíru. Slnko, okolo ktorého obiehajú planéty, ktorý sme dali šancu vzniknúť. A čo chce urobiť kráter na našom povrchu, zhorí v atmosfére. Máme ju okolo seba a volá sa náš názor. Filter ktorým prepustíme len to, čo nám pomôže rásť a žiariť jasnejšie. Ešte aj okolo slnka krúži v jeho blízkosti len niekoľko planétok. Prečo si teda myslíme, že my potrebujeme mať v našom vesmíre tých planétok tak veľa, ako sklenených guličiek vo vrecúšku?

My sa nemusíme stať úžasnými. My nimi sme už od narodenia. Unikátni a originálni. Stačí len otvoriť dvere a vyjsť von. Sme originálne nedokonalí, preto je normálne akceptovať vlastne nedostatky. Každý ich má. A ten kto sa tvári že ich nemá, má o jeden nedostatok viac ako vy. Toto poznanie nám pomôže skompletizovať našu osobnosť. Nebudeme potrebovať so sebou nosiť všetky tie ostatné osobnosti v taške. Nasadzovať si masky, pod ktorými nemôžeme dýchať a tak veľmi sa potíme. Koľkí z nás nemajú odvahu pozerať si do očí v zrkadle na viac ako pár sekúnd. A nezbadať tam chudáka, zúfalca, pretvárku, faloš, smútok, hnev, poníženie, zatrpknutosť, agresiu, frustráciu, sklamanie, nevoľnosť, či apatiu. Snažíme sa to všetko natlačiť za mejkapy, vrásky, brady a natiahnuté úsmevy. Nasadiť si ich a vyliezť z domu znova tak úžasne nepoužiteľní. Miesto toho, aby sme sa tam v kúpeľni zgrcali, všetko si priznali, stotožnili sa sami so sebou, zobrali tie zbrane ktoré máme stále po ruke a išli so sebou a svojim životom urobiť niečo pozitívne.. Kam sa pozrieme, tak sú všetci bohatí, krásni, múdri, mladí a úspešní. Len my nie sme. Lenže pre ostatných sme tiež práve tí bohatí, krásni, múdri, mladí a úspešní.

Keby sme žili na planéte sami, mali by sme aj naďalej potrebu byť pre seba samého takýto? Kedy sme nabrali pocit, že takými musíme byť? A to všetko voči cudzím ľuďom, ktorým to je aj tak jedno? Nehrajú s nami len zákernú hru? Zamestnať nás bezcennými ilúziami, aby sme nemali čas venovať sa naším konkrétnym cieľom, snom a potrebám? Tak radi si nahovárame, že musíme byť pre spoločnosť dokonalými a neomylnými. A aj tak sa nám zdá, že celá spoločnosť nám na to kašle a nevšíma si toho. A my sa potom snažíme ešte viac. Len prečo miesto uspokojenia prepadáme čím ďalej tým viac do smútku, prázdnoty a depresie? Spätná väzba na naše činy prichádza len zriedka. Ale môže prichádzať každý večer pri pohľade do zrkadla. Stále tu bude jeden človek, ktorému na vás záleží. Ste to vy sami. Môžete sa mať radi, vážiť si samých seba. Tešiť sa zo svojich úspechov, byť spokojný za rozhodnutia, ktoré ste urobili. Mať pred sebou rešpekt, že ste dokázali splniť stanovené ciele. A vedieť, že tie emócie, city a pocity sú reálne. Žiadna povrchná fotka na sociálnej sieti. Pretože v zrkadle nikdy nič iné ako pravdu ani neuvidíte. Nech sa ju budete chcieť akokoľvek potlačiť. Budete vidieť ten jedinečný kokteil vlastností, ktorý z nás robí cítiacich ľudí. A že všetky tie vlastnosti nám pomohli dosiahnuť čokoľvek, čo sme si zaumienili. A áno. Boli v nás aj tie vlastnosti, o ktorých neradi rozprávame. Naše slabosti, neresti, negatíva. Ale práve tie v nás spoločne s tými pozitívnymi vytvárajú rovnováhu. Spolupracujú s tými dobrými. Podnecujú nás rásť, zamýšľať sa nad sebou. Pichajú nás, zobúdzajú k činom. Urobia s našou mysľou niečo zlé, aby nechali vyniknúť tie dobré. A potom sedia tíško v tieni našich víťazstiev a čakajú na ďalšiu príležitosť nás niekam posunúť.

TIEŽ SI PREČÍTAJ:  Detské lásky

Netrpezlivosť, lenivosť, pocit menejcennosti, zúfalstvo, strach, bolesť, smútok, hnev, poníženie, zatrpknutosť, agresia, frustrácia, sklamanie, nevoľnosť, či apatia. To sú naši spolubojovníci. Húževnatí, vytrvalí. Sú našim muničným skladom, rozbuškou. A veľakrát môžu práve za naše najväčšie víťazstvá. Dokážu vybojovať tie najťažšie bitky. Vedia nás zmobilizovať, ukázať cestu. Nechcú od nás nič iné, len jedno. Aby sme sa ich nestránili, aby sme si uvedomovali, že sú našou súčasťou. Aby sme ich nepotláčali, ale s nimi spolupracovali. Ako to?? Pretože si musíme uvedomiť, že NIKDY nebudeme dokonalí a že VŽDY tu budú problémy, smútok, hnev, sklamanie, či frustrácia. Naša kultúra propaguje škodlivý mýtus, aby bol náš život len príjemným a aby sme čo najviac odolali ťažkostiam. Že musíme byť dokonalí, bez chýb. Ale my jednoducho nemôžeme byť spokojní alebo v pohode po celú dobu. Nemôžeme ovládať všetko. A práve tá snaha dosiahnuť trvalý komfort a kontrolu nás duševne vyčerpáva a zabíja. Nie všetky tie „zlé“ veci spomenuté vyššie. Preto by sme si  mali v našej duši vytvoriť miesto pre pocit, že je bežné a normálne cítiť diskomfort, bolesť a nepohodlie. Sú súčasťou našich životov a budú kým neumrieme. Robia nás vnímavými, živými tvormi.

Áno, môžete docieliť stav, že vy sami ste so sebou stotožnení. Lenže sú tu potom ešte tí ostatní, ktorým to nebudete vedieť vysvetliť. Pretože najhoršie väzenie je pre nás strach z toho, čo si o nás ľudia myslia. To nie náš strach nás uzatvára do samých seba, spútava nám ruky. S naším strachom vieme bojovať. To ten nepoznaný strach je to, čoho sa bojíme najviac. Avšak si musíme uvedomiť, že tento strach by mal byť palivom pre tých našich negatívnych bojovníkov. Strach z názoru ostatných by nemal byť kobercovým náletom pre naše názory, city, pocity a emócie. My sa ním práve máme živiť. Prijať ho a rozmýšľať, k čomu nás mal naštartovať. A prečo sa ho nemusíme báť? Pretože pravdou je, že až na pár jednotlivcov ktorých spočítate na troch prstoch vašej ruky, sme pre ostatok sveta vzduchom. Nikomu inému na nás nezáleží, nikomu doma večer nechýbame. Okoliu je jedno, ako sa cítime. Preto by malo byť aj vám jedno, čo si myslí o vás. Pretože si to bude myslieť tak 3, 2, 1 sekundy.. Nie je úsmevné myslieť si, že celý svet sa o nás zaujíma? Že ráno vstáva a líhava s myšlienkou na nás? A vy si samozrejme myslíte, že cez deň musíte ulahodiť tomu svetu niečo cez sedem miliárd krát. Lenže svet voči nám nemá nič iné za úlohu, ako si s nami dobre vytrieť riť! Aj to má čo robiť, žeby nás v tom dave našiel.

My nie sme stavaní mať 20 priateľov, 20 vzťahov a všeobecne 20 čohokoľvek. Náš život dotvárajú snáď dvaja, traja ľudia. Tí, ktorí ho poznajú tak dokonale, ako vy sami. Názory ľudí na vás ktorí nepoznajú váš život, budú podobné ako názor predavačky zo samoobsluhy na nastavenie trysiek raketoplánu desať minút pred štartom. Zabudli sme žiť svoje vlastné životy a dávame prednosť žitiu podľa predstáv cudzích ľudí, ktorým na vás vlastne ani nezáleží. Okolie s nami nebude nikdy spokojné. Vždy budeme pre neho ten škaredý naničhodný červ, ktorý si zaslúži všetky tie negatívne emócie, ktorých sa chce zbaviť. Vôbec si nevšíma či sme pekní, škaredí, múdri. A či vôbec existujeme. Existovať pre okolie začneme len vtedy, keď od nás niečo potrebuje. Chce nás využiť, použiť. A potom nás odhodí, pretože pre neho už nebudeme mať žiadnu cenu. Tak sa nepredávajte zadarmo a prilepte na seba riadne mastnú cenovku. Že si každý dvakrát rozmyslí, mu za to stojíte. Majte rebríček morálnych hodnôt siahajúci do výšin. Že každý bude musieť vystúpiť mnohými priečkami, kým sa bude môcť s vami porozprávať zoči voči. Buďte cibuľa názorov. Nech ostatných štípu oči, keď sa budú chcieť dostať vám na telo. Nech to chvíľu trvá, predrať sa vašim sitom názorov. Život mnohých ľudí naokolo by začal byť prázdny v momente, keby prestali žiť pre mnohých ľudí naokolo.

Preto si každé ráno zopakujme po umytí tváre do zrkadla rituál: nikto mi nepomôže. Nikdy. Nikto. Každý na mňa kašle, pre všetkých som vzduch. Som tu na to sám. Nemôžem sa na nikoho spoľahnúť. Nikto mi nikdy nepomôže. Nikdy. Takto sa zbaviť ilúzií, vyčistiť si tú nádobu, ktorú si budeme celý ten nadchádzajúci deň plniť. Vyhladovieť sa pred tým zrkadlom a postupne sa lúpať ako cibuľu. Vrstvu po vrstve, ktorú na nás nalepili cudzí ľudia a aj my sami. Stali sme sa nemotorným klbkom, nemôžeme v ňom dýchať a len sa tak kotúľame kam nás kto odkopne. Lúpať sa vrstvami, až v zrkadle zbadáme jedinú bytosť, na ktorú sa môžete spoľahnúť. Na seba samého. Život nie je férový k nikomu. A to je na ňom tak krásne férové! Každý má na tomto svete rovnaké šance byť šťastným. Ak máme pocit, že sme celý čas v spleti tŕňov a každý pohyb bolí, tak sme len možno rastúca ruža. A premeniť sa v ňu vyžaduje len čas a vytrvalosť. Ísť si pokojne ďalej svojou cestou nahor do nebies. A jedného dňa si uvedomiť, že sme z tých tŕňov vyrástli a zanechali všetko ostatné pod sebou. Že sme ten rozkvitnutý kvet, ktorému sa dostáva čerstvého vzduchu a najviac slnka. Na ceste životom musíme mať uchopené všetky štyri strany obrusu a niesť si pískajúc svoje bohatstvo v batôžku. Pretože keď neuchopíme všetky strany, tak obsah batôžka po ceste vysypeme. A niekto to za nami po nás vďačne pozbiera..

Nezabudnite.. To, že sa na Vás celý svet vykašlal, môže byť to najlepšie, čo sa Vám v živote mohlo stať. Pretože len keď je človek na lopatkách, tak len vtedy dokáže dokonale pozorovať to nádherné nebo nad sebou. Samota nebolí!. Bolí len to, čo si osamote o sebe myslíme. A keď sme so sebou spokojní, budeme samotu vyhľadávať. Aby sme mohli byť sami so sebou. Práve samota môže ponúknuť niečo veľmi vzácne: čas a priestor začať si o sebe myslieť, že možno nie my sme tu tými bláznami. Ale to, že sme samými bláznami obklopení 🙂 Strach a negatívne emócie nemáme prekonať. Signalizujú niečo nové a nepoznané. Nemusí to nutne znamenať nebezpečenstvo. Môže to naopak znamenať prichádzajúcu zmenu, výzvu.. Strach je adrenalínová tyčinka. Dáva nám energiu a pomáha ostať ostražitým. Naším naozajstným nepriateľom je prázdna hlava, kedy máme tendenciu plniť ju zväčša negatívnymi myšlienkami. Vtedy neostáva priestor na nápady, motiváciu, inšpiráciu, fantáziu, skúsenosti, zážitky. Nimi treba každú takúto negatívnu myšlienku vytesniť. Naučiť sa v sebe spúšťať tento mechanizmus. Kedykoľvek pocítime takú myšlienku, tak si to vedieť uvedomiť a ihneď ju skúsiť nahradiť nejakou pozitívnou. A zrazu začne človek žiť a nie prežívať. Otvorí zabuchnuté dvere a nechá všetkých tých hostí vojsť dnu, kedy si všetci urobia jednu nezabudnuteľnú oslavu. Čím  viac negatívnych myšlienok a podnetov, tým viac tých pozitívnych. Funguje to..
Keď je človek na lopatkách, tak len vtedy dokáže dokonale vychutnať nebo nad sebou…